29. nedeľa v roku C – slovo k prvému čítaniu (Ex 17,8–13)

8 Prišiel Amalek a v Rafidim bojoval s Izraelom. 9 Mojžiš povedal Jozuemu: „Vyber nám mužov a choď, bojuj s Amalekom. Ja budem zajtra stáť na temene pahorku s Božou palicou v ruke.“ 10 Jozue urobil, ako mu povedal Mojžiš, a bojoval s Amalekom. Mojžiš, Áron a Hur vystúpili na vrchol pahorku. 11 Kým mal Mojžiš zdvihnuté ruky, víťazil Izrael, ale keď ich spustil, víťazil Amalek. 12 Lenže Mojžišovi ruky oťaželi. Vzali teda kameň, podložili mu ho a sadol si naň. Áron s Hurom mu z oboch strán ruky podopierali, a tak mu ruky neochabli až do západu slnka. 13 Jozue porazil Amaleka a jeho ľud ostrím meča.
(Ex 17,8–13)

Ranné modlitby Cirkvi sa začínajú tzv. Invitatóriom. Je to krátke pozvanie k modlitbe (z lat. invitare, porov. tiež angl. invitation), ktoré tvorí vždy jeden zo štyroch žalmov s príslušnou antifónou. Prvý z týchto žalmov (Ž 95) sa výstižne začína slovami: „Poďte, plesajme v Pánovi, oslavujme Boha, našu spásu.“ V jeho závere zaznieva priamo Boží hlas: „Nezatvrdzujte svoje srdcia ako v Meríbe, ako v dňoch Massy na púšti, kde ma pokúšali vaši otcovia; skúšali ma, hoci moje skutky videli.“ Je zaujímavé, že práve tieto slová si vybrala Cirkev, ako slová úvodnej modlitby celého dňa.

Poetické vyjadrenie o zatvrdnutom srdci a pokúšaní Boha v Mase a Meríbe nachádza svoju prozaickú paralelu v odseku (Ex 17,1–7), ktorý sa nachádza pred textom prvého čítania dnešnej nedele. Problémom, kvôli ktorému Izraeliti šomrali, bol navonok nedostatok vody na pitie, ale Písmo ukazuje, že viac ako o vodu išlo o vieru v Božiu prítomnosť: „Je teda Pán medzi nami alebo nie?“ (17,7). Opäť sa môžeme na chvíľu vrátiť k Ž 95 – Izraeliti stále pochybovali, hoci videli, Božie konanie. Paradox spočíva v tom, že niekedy vidíme a neveríme, ale sú aj ľudia, ktorí nevideli a uverili. Pritom by stačilo vidieť a veriť.

V línii viery sa pohybuje aj samotné nedeľné čítanie o boji Izraela s Amalekom. Amalek je (po faraónovi) prvý nepriateľ, ktorý sa stavia proti Izraelu na jeho ceste do zasľúbenej krajiny. Heller hovorí, že takéto počínanie je diabolské, pretože sa stavia proti Božej vôli (porov. Znamení odkazující k nebi, s. 199). V tomto kontexte treba vnímať celý boj. Proti akému nepriateľovi vlastne stoja? Proti takému, kde nerozhoduje stratégia, počet vojakov, ani typ zbraní. Izrael zvíťazí mocou zdvihnutých rúk, čo je gesto požehnania/modlitby. V celom príbehu sa Boh javí ako neprítomný, ale čitateľ vie, že Izrael víťazí vďaka nemu.

Origenes si všíma, že práve v tomto boji sa prvý krát v Biblii objavuje Jozue (hebr. Jehošua, gr. Iesus). Bude to on, kto prevedie Izrael cez Jordán do zasľúbenej zeme. Pre kresťanského čitateľa je to odkaz na Ježiša, ktorý poráža nepriateľa spásy a vovádza svoj ľud do Božieho kráľovstva.

Jozef Kohut 20. 10. 2019