1 Kor 1,10-25
10 Prosím vás, bratia, pre meno nášho Pána Ježiša Krista, všetci hovorte to isté, aby neboli medzi vami roztržky, ale aby ste boli dokonalí v rovnakom zmýšľaní a v rovnakom úsudku. 11 Lebo z domu Chloe mi o vás, bratia moji, oznámili, že sú medzi vami sváry. 12 Myslím na to, že každý z vás hovorí: „Ja som Pavlov“, „Ja Apollov“, „Ja zasa Kéfasov“, „A ja Kristov“. 13 Je Kristus rozdelený? Vari bol Pavol za vás ukrižovaný? Alebo v Pavlovom mene ste boli pokrstení? 14 Ďakujem Bohu, že som nikoho z vás nepokrstil, okrem Krispa a Gája, 15 aby nik nemohol povedať, že ste pokrstení v mojom mene. 16 Ba pokrstil som aj Stefanasov dom. Inak neviem, či by som bol ešte niekoho pokrstil. 17 Lebo Kristus ma neposlal krstiť, ale hlásať evanjelium, a nie v múdrosti slova, aby nebol vyprázdnený Kristov kríž.
18 Lebo slovo kríža je bláznovstvom pre tých, čo idú do záhuby, ale pre tých, čo sú na ceste spásy, teda pre nás, je Božou mocou. 19 Veď je napísané: „Múdrosť múdrych zmarím a rozumnosť rozumných zavrhnem.“ 20 Kdeže je múdry? Kde je zákonník? A kde mudrák tohto veku? Neobrátil Boh múdrosť tohto sveta na bláznovstvo? 21 Lebo keď svet v Božej múdrosti nepoznal svojou múdrosťou Boha, zapáčilo sa Bohu spasiť veriacich bláznovstvom ohlasovania. 22 Lebo aj Židia žiadajú znamenia a Gréci hľadajú múdrosť, 23 my však ohlasujeme ukrižovaného Krista, pre Židov pohoršenie, pre pohanov bláznovstvo, 24 ale pre povolaných, tak Židov ako Grékov, Krista – Božiu moc a Božiu múdrosť. 25 Lebo čo je u Boha bláznivé, je múdrejšie ako ľudia, a čo je u Boha slabé, je silnejšie ako ľudia.
Úvod Pavlovho listu Korinťanom možno pochopiť iba z kontextu. List začína pozdravom Božej cirkvi v Korinte, posväteným v Kristovi Ježišovi, povolaným svätým aj všetkým, čo vzývajú meno nášho Pána Ježiša Krista (v. 2). Božia cirkev, povolaní svätí, tí, čo vzývajú meno Pána Ježiša sú synonymá označujúcu jednu a tú istú vec: spoločenstvo, zložené z jednotlivcov, ktorých Boh povoláva k sebe. Kresťania sú teda povolanými svätými, alebo presnejšie povolanými k svätosti. Dostali všetky duchovné dary (v. 4-7), Boh im daroval všetko potrebné, nič im nechýba, majú plnú výzbroj (v.7).
Po pozdrave a vďaky vzdávaní (v 1-9), v ktorom Pavol spomína dary, hneď trafia klinec po hlave: Prosím vás…hovorte to isté…aby neboli medzi vami roztržky…aby ste zmýšľali rovnako…(v. 10nn). Je to dôležitý bod, veď ukazuje na to, že človek, hoci pokrstený, nie je ešte dokončeným, dokonalým kresťanom, človekom. Človek – kresťan je v procese zdokonaľovania sa, dozrievania, rastu. Nedosiahol ešte svoj cieľ a preto nemôže povedať „nič mi už netreba meniť“. Aj napriek krstu, novému životu, duchovným darom, zostáva nedokonalým, slabým a preto povolaným k neustálej sebakontrole a rastu.
Roztržky v Korinte boli spôsobené osobnými preferenciami. Dnes by sme povedali štýlmi. Niekomu vyhovuje ten, inému zas onen. Ja som Pavlov… ja Kefasov…ja Apollov… je to prirodzené, ale tieto preferencie, ktoré boli a stále sú, nesmú viesť k rozdeleniu. Nesmú viesť k pohŕdaniu inými, ktorým moja preferencia, môj spôsob nevyhovuje. Totiž aj Pavol, aj Kefas, aj Apollo ohlasujú jedného a toho istého Krista, Ježiša z Nazareta, ktorý zomrel za všetkých. Aj za tých, ktorým vyhovuje Pavlov štýl, aj za tých, ktorým vyhovuje viac Kefasov či Apollov štýl. Kristus zomrel za naše hriechy, aby boli odpustené. Preto On a nikto iný je stredobodom všetkého.
Miesto hašterenia Pavol vyzýva k jednomyseľnosti a tomu istému usudzovaniu: podľa Krista všetko! Súdiť z Kristovho pohľadu a nie vlastného. Známy staroveký filozof Aristides na adresu Korinťanov povedal, že „v meste možno nájsť na každom rohu mudrca“. Trošku posmešná poznámka o istej namyslenosti Korinťanov, ktorí boli presvedčení, že majú riešenie na všetko a najlepšie chápu všetko. Mierou múdrosti a úsudku má byť Kristus a nie ja!!!!
Pavlova výzva k jednomyseľnosti je aktuálna aj dnes! Pre duchovných, kňazov i biskupov, je výzvou k tomu, aby sme si skontrolovali či náhodou neviažeme ľudí k sebe. Či skutočne im pomáham vidieť Krista v ich živote, alebo robím všetko pre to, aby mňa modloslužobne uctievali.
Pre kresťana je to výzva zastaviť sa a skontrolovať, či sa náhodou neviažem k človeku: ku kňazovi či laickému vodcovi spoločenstva. K tej či onej spiritualite. Či náhodou „nezbožťujem“ vlastné videnie kresťanstva, sveta, života.
Pre všetkých je to výzva neustále prenikať do Kristovho zmýšľania pozorným a modlitbovým čítaním Božieho slova. Ostražitosťou nad oddeľovaním „života v chráme“ a „života vonku“. Je tragické ak kňaz či kresťan v každodennosti sa riadi múdrosťou tohto sveta, šikovnosťou tejto doby…. a nie Kristovou múdrosťou, Kristovým príkladom.
Niekedy my ľudia nie sme schopní uvidieť hviezdy na večernej oblohe, lebo upriamujeme pozornosť na oblaky, ktoré reálny pohľad zakrývajú! Prosím vás, bratia, pre meno nášho Pána Ježiša Krista…ohlasujeme ukrižovaného Krista! (v.10;23)
Róbert Jáger, 2017
