Páčilo sa jej robiť s kvetmi. Také kytice, aké vedela naaranžovať ona, sa len tak ľahko nedali vidieť.
„Dáša, uviaž mi kyticu pre mamu…, Dáša uviaž mi kyticu pre frajerku…, Dáša, spravíš mi svadobnú?“ dookola za ňou chodili ľudia z celej dediny.
No najradšej zo všetkého zdobila hlavný oltár v ich kostole.
V sobotu si dala mimoriadne záležať. Zajtra je sviatok Krstu Pána a to je, pánečku, poriadna príležitosť. Bude to pecka. Pozháňala si kopec bielych ruží a umne ich začala jednu po druhej ukladať. Zamkla sa v kostole, aby ju nikto nevyrušoval. Už sa stmievalo, posledné lúče slnka nakúkali cez farebnú vitráž a hádzali na biele ruže farebné odtiene. Dáša bola vo vytržení. Pár kvapiek krvi pokropilo kvety. Darmo, tŕne sú raz také. Nevadí, pomyslela si Dáša a pokým zapadol posledný lúč, cesta bola pripravená, vlastne oltár bol vyzdobený.
Zo sakristie potichučky vyšiel staručký pán farár, ktorý sa tam modlil breviár. Dáša nemala ani potuchy o tom, že má spoločníka. Pred oltárom zmeravel.
„Dáša, dieťatko, aká nádherná výzdoba… a aká zvláštna, ako keby to bola cesta,“ zalomil rukami staručký kňaz.
„Všimli ste si to? Práve tak som to chcela. Pripraviť Pánovi cestu,“ povedala naradostená Dáša.
„Verím, že aj v tvojom srdci je podobne všetko pripravené,“ povedal dojatý kňaz a nežne ju požehnal.
© Júlia Hubeňáková, 10. 1. 2016 Krst Krista Pána
Ľud žil v očakávaní a všetci si o Jánovi v duchu mysleli, že azda on je Mesiáš. Ale Ján dal odpoveď všetkým: „Ja vás krstím vodou. No prichádza mocnejší, ako som ja. Ja nie som hoden rozviazať mu remienok na obuvi. On vás bude krstiť Duchom Svätým a ohňom.“
Keď sa všetok ľud dával krstiť a keď bol pokrstený aj Ježiš a modlil sa, otvorilo sa nebo, zostúpil na neho Duch Svätý v telesnej podobe ako holubica a z neba zaznel hlas: „Ty si môj milovaný Syn, v tebe mám zaľúbenie.“ Lk 3, 15-16. 21-22
