Nášho Pána Ježiša Krista, najvyššieho a večného kňaza – slovo k prvému čítaniu (Gn 22,9–18)

Abrahám a Izák (9) došli na miesto, ktoré mu ukázal Boh. Abrahám postavil oltár, poukladal naň drevo, zviazal svojho syna Izáka a položil ho na oltár, na drevo. (10) Potom Abrahám vystrel ruku, vzal nôž a chcel obetovať svojho syna. (11) Ale v tom naň zavolal anjel Pána z neba: „Abrahám, Abrahám!“ On odpovedal: „Tu som.“ (12) Anjel mu povedal: „Nevzťahuj svoju ruku na chlapca a neublíž mu! Teraz viem, že sa bojíš Boha, veď si mi neodoprel svojho jediného syna.“ (13) Abrahám zdvihol oči a uzrel barana zachyteného rohami v kroví. Vzal ho a obetoval namiesto svojho syna. (14) A toto miesto nazval: „Pán sa stará“ a tak sa až po dnes hovorí: „Na vrchu Pán sa stará.“ (15) Anjel Pána znova zavolal z neba na Abraháma: (16) „Na seba samého prisahám – taký je výrok Pána –: Pretože si toto urobil a neodoprel si mi svojho jediného syna, (17) požehnám ťa a rozmnožím tvoje potomstvo ako hviezdy na nebi a ako piesok na brehu mora a tvoje potomstvo sa zmocní brán svojich nepriateľov. (18) A pretože si poslúchol môj hlas, v tvojom potomstve budú požehnané všetky národy zeme.“

Gn 22,9–18

Známy príbeh z Knihy Genezis o obetovaní Izáka v sebe ukrýva silný náboj a jeho posolstvo je aktuálne aj dnes. Vo svete náboženstiev starovekého Blízkeho východu – a nielen v ňom – bolo prinášanie obiet božstvu niečo úplne samozrejmé. Obeta bola základným vyjadrením vzťahu človeka k jeho bohu. Obetami sa získavala priazeň božstva a udobroval sa jeho hnev. Prof. Jan Heller zdôrazňuje ešte ďalší rozmer, a to, že človek obetami „nabíjal“ svojich bohov životnou silou (Heller, 63). Božstvo vyžadovalo a dokonca potrebovalo ako obetný dar niečo z úrody. Podobne v krvi živočíchov aj človeka bol ukrytý život. To nám umožňuje pochopiť význam tzv. krvavých obiet, ktoré sa prinášali.

Biblické texty vrátane toho dnešného ukazujú, že napriek mnohým spoločným prvkom sa Izrael odlišuje od ostatných náboženstiev. Boh Biblie nepotrebuje, aby mu bola dodávaná „energia zvonku“ na spôsob akumulátora. On nie je existenčne závislý od svojich ctiteľov a jeho sila sa nezväčšuje s rastúcim množstvom prinesených obiet. Cieľom kultu nie je nakŕmiť hladného Boha ani cvičiť sa v bezúčelnom zabíjaní a neľudskej krutosti (Heller, 69). Druhý rozdiel, ktorý sa týka obiet, spočíva v tom, že Bohu Izraela sa nikdy neprinášajú ľudské obete. Dnešná perikopa je doslova ich odmietnutím. A možno bola aj reakciou na pokusy preberať takéto „pohanské“ zvyky opätovne do bohoslužieb.

Prax rituálneho usmrtenia človeka bola v danej dobe a prostredí známa. Ani Abrahám, ktorý vo svojej kočujúcej rodine zastával aj úlohu kňaza, sa veľmi nečudoval Božiemu príkazu, aby obetoval svojho syna. Iba medzi riadkami môžeme čítať nevyslovenú mučivú otázku, prečo má zomrieť práve syn prisľúbení, na ktorého tak dlho čakal a ktorého mu požehnal sám Boh. Kľúčom k pochopeniu je začiatok kapitoly, kde autor uvádza, že Boh takto skúšal Abraháma (Gn 22,1). Keď sa v dramatických okolnostiach osvedčila Abrahámova viera, anjel Pána zastavil jeho ruku, aby neublížil svojmu milovanému synovi (v. 12). Súčasne sa tu zrkadlí myšlienka, že obetou človek vracia Bohu, čo je Božie (Heller, 74), ale aj obetujúci prijíma – Boh nanovo daruje Abrahámovi Izáka.

Naše dnešné starozákonné čítanie pomáha rozvinúť myšlienku kňazstva Ježiša Krista. Vrcholom jeho kňazstva je utrpenie a smrť na kríži. V týchto skutočnostiach vidíme mieru lásky. To, čo všetky starozákonné obety naznačovali, Ježiš naplnil. On neobetuje niečo ani neobetuje druhého, ale dáva seba. To je pravý zmysel kňazstva, ktoré si pripomíname počas dnešného sviatku Krista veľkňaza. Darujúca sa láska približuje človeka Bohu a Boha človeku; láska vytvára blízkosť. V tomto zmysle je každý z nás povolaný stať sa kňazom; približovať druhých Bohu a Boha tým druhým. Opakom by bolo obetovať druhých pre svoje záujmy, „piť im krv“, znechucovať a oberať ich o život.

V uplynulých týždňoch sme na Slovensku boli svedkami šírenia veľkého dobra, keď sa mnohí obetovali a zriekali svojho pohodlia, komfortu, obmedzovali sa v pohybe a spoločenskom kontakte a pod. Neobetovali sme starých, chorých ani zraniteľných, aby ich ohrozil koronavírus. Ešte presne nevieme, aké budú straty v rozličných oblastiach, ale myslím, že aj vďaka neľahkému a málo príjemnému sebaobetovaniu sme oveľa viac získali. Inšpirujme sa ešte viac Ježišovou obetavou láskou a nechajme sa ním oživovať.

Foto: Yøe Kovalík
Hudba: Sima Martausová – Baránok
Literatúra: HELLER, J., Hlubinní vrty (Praha 2008).

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *