Nedeľné evanjelium opisuje situáciu, kedy Ježišovi rodičia zistia, že ich dieťa ostalo v chráme, zachvátil ich strach a vrátili sa do chrámu, kde ho našli sedieť medzi učiteľmi. Keďže v nedeľu slávime sviatok Svätej rodiny aj ladenie dnešnej úvahy bude v zmysle tohto sviatku. Dnes by som sa chcel venovať rodine z pohľadu psychológie. Keďže existuje aj aplikovaná psychologická disciplína s názvom Psychológia rodiny je táto problematika pomerne dobre spracovaná a preskúmaná. Keďže mi to priestor nedovoľuje dotknem sa tejto problematiky iba okrajovo a začnem ako vždy definíciou ako vlastne psychológia chápe rodinu.
Celkom výstižná je definícia podľa Pláňavu, ktorý chápe rodinu ako štruktúrovaný celok, systém, ktorého zmyslom a náplňou je utvárať relatívne bezpečný, stabilný priestor a prostredie pre zdieľanie reprodukcie a produkcie života ľudí. Z psychologického hľadiska rozlišujeme orientačnú a prokreačnú rodinu. Do rodiny orientačnej sa dieťa rodí, jej základnou funkciou je zabezpečiť primeranú starostlivosť pre zdravý vývin dieťaťa a zabezpečiť uspokojenie jeho potrieb. Rodina by mala poskytnúť dieťaťu dostatok zmyslových podnetov pre rozvoj jeho poznávacích funkcií a dostatok podnetov pre uspokojenie jeho citových potrieb. Spolužitie v rodine by malo rozvíjať aj emočnú inteligenciu dieťaťa t.j. rozvíjať poznanie vlastných emócií, schopnosť zvládať vlastné emócie, schopnosť vnímať emócie iných ľudí – byť empatický, a iné.
Druhým spomínaným typom je prokreačná rodina, ktorú človek vytvára ako dospelý. Hlavným zmyslom je splodenie potomstva a starostlivosť oň. A aké sú jej funkcie? Po prvé, poskytuje samotným manželom citovú istotu a bezpečie, poskytuje podnety a skúsenosti z hľadiska partnerskej a rodičovskej role, čím núti človeka riešiť nové situácie a prispieva k rozvoju novej osobnosti. Poslednou funkciou je poskytnutie priestoru pre sebarealizáciu človeka.
To by bolo asi v skratke k základnému pohľadu na rodinu. Aj dnešné evanjelium nám poskytuje pohľad na Ježišovu rodinu. Som rád, že evanjelista vykreslili túto rodinu ako obyčajnú rodinu, ktorá robí chyby ako každá iná rodina. Ak by boli Mária a Jozef stopercentne dokonalí určite by sa nestalo, aby museli Ježiša hľadať, lebo by sa im pravdepodobne nestratil. Aj naše rodiny nie sú dokonale fungujúcim systémom, ktorý by fungoval presne ako hodinky – všetko presne zapadá do všetkého. Možno niekto prežíva sklamanie zo svojich detí, možno niektoré deti prežívajú sklamanie zo svojich rodičov. Viem, že tieto sklamania sú ťažko znášané obidvoma stranami, ale možno je čas, aby sa človek nepozeral do minulosti, ale skúsil sa zamerať na budúcnosť a prítomnosť, či môže daný stav, ktorý je výsledkom minulosti svojimi skutkami v prítomnosti, zmeniť v lepší v budúcnosti. Ešte stále žijeme vianočnou atmosférou, rodina sa zíde doma pokope. Práve tieto spoločné chvíle sú hybnou silou na zmenu. V dnešnej dobe sa často stáva, že rodičia nemajú čas na svoje deti. Pracujú a zarábajú peniaze, aby uživili rodinu, ale otázka je, či okrem peňazí prinášajú do rodiny aj niečo iné – pokoj, priateľstvo, správne hodnoty atď. Práve tieto spoločné chvíle stmeľujú rodinné vzťahy a napomáhajú tak lepšiemu chodu rodiny. Čoraz častejšie za mnou prichádzajú klienti, ktorých spoločným problémom je, že ich deti nepočúvajú, stále robia neplechu. Pri otázke koľko času trávia spoločne ako rodina je odpoveďou často: „No, tak viete, doba je ťažká, manžel a aj ja sme živnostníci často chodíme z práce neskoro večer.“ Potom sa naskytá otázka, či sú deti naozaj nevychované alebo chcú na seba len upozorniť: „Halóó, mami, oci, tu som, všimnite si ma, potrebujem vás.“?
Skúsme preto vytvárať podmienky a organizovať si čas tak, aby sme si našli aj priestor pre spoločné chvíle s rodinou, možno spoločný obed, spoločné posedenie pri čaji, pri stromčeku, ale aj pri modlitbe a vnášali tak do našej rodiny lásku a pokoj. Pamätajme, že čo sa človek naučí ako dieťa, to v ňom ostane celý život a neskôr to odovzdá vlastným deťom.
© Mgr. Peter Chomjak, 29.12.2012
Nedeľa Svätej rodiny – pohľad psychológa
