Zvony

Nech zvonia zvony, zvony, zvony
ktorých tóny, tóny, tóny,
znejú ďaleko do decembrovej temnoty.

Len nechajte tie zvony, zvony, zvony,
znieť,
lebo takých ako ony, ony, ony
niet.

Nech srdcia znejú spevom
zvonov, zvonov, zvonov
plných tónov, tónov, tónov,
tých nebeských chórov.

Na slávu a chválu
nášmu nebeskému Pánu
zvony, zvony, zvony znejú,
v melódii cítiť nehu,
oplývajú však i chladom snehu.
Prebúdzajú dušu, veru,
dych odbitím berú,
no zvonia nocou
a všetko objímajú mocou.

Ach, tie zvony, zvony, zvony!
Smútok i radosť prebýva v ich tôni,
v každom zazvučaní
ocitám sa v melódii, čo
vydávajú práve ony-
zvony, zvony, zvony.

Svojím zvukom rozprávať by mohli,
ako tónmi očarili mnohých.
Čuj, že zvuk-
to zvonia predsa ony-
zvony, zvony, zvony
počas jasnej noci
spod hviezdnatej oblohy.

Dajú nádej, že nik nie je sám, keď srdcia rozhýbu sa-
tam – tam – tam,
a ich zvuk naplní tak
celé mesto a i chrám.
Ucho podľahne ich hrám,
keď z ich úst uniká melódia
tá-tá-tá,
čo odprevádzať bude ma
na poslednej ceste, keď už v mojom tele
bude iba tma.

Nech zneje tá hudba, čo rád mám
sťa tlkot srdca v lone mám.
Znejú zvony, zvony, zvony,
ktoré moje srdce zmohli,
ba i mračná na oblohe pohli,

Mesiac spieva ich blaženými tónmi.
Spievajú zvony, zvony, zvony,
dušu, ba i telo obnovujú
ako z vody
Nová zem sa zrodí, zrodí, zrodí.

Prosím, teda, nechajte zvony znieť,
nech každý pochopí ich význam viet,
čo v kolísaní je
tých zvonov, zvonov, zvonov
a tou zhodou
tónov, tónov, tónov.

Ó, áno!
Naveky by som načúvať im mohol!
Zvony, zvony, zvony,
sabinovské zvony, zvony, zvony,
vy ste básnikovou inšpiráciou boli!


Autor básne a foto: Mr. Kvlk.
Zdroj: Blog autora. Zverejnené s jeho súhlasom.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.