2. adventná nedeľa v roku C – slovo k prvému čítaniu (Bar 5,1–9)

1 Jeruzalem, odlož rúcho svojho smútku a súženia a obleč si ozdobu slávy, ktorú ti Boh dáva naveky. 2 Zaodej sa plášťom Božej spravodlivosti a polož si na hlavu korunu slávy Večného. 3 Boh ukáže tvoj lesk všetkému, čo je pod nebom. 4 Boh ti dá navždy meno: Pokoj spravodlivosti a Sláva bohabojnosti. 5 Povstaň, Jeruzalem, a postav sa na výšinu, hľaď na východ a podívaj sa na svojich synov, zhromaždených od východu slnka až po západ na slovo Svätého. Tešia sa, že Boh na nich pamätal. 6 Vyšli z teba peši, odvlečení nepriateľmi, ale Boh ich privedie k tebe a ponesie ich so slávou ako na kráľovskom tróne. 7 Boh totiž rozkázal znížiť každý vysoký vrch a odveké pahorky a vyplniť údolia na úroveň zeme, aby Izrael bezpečne kráčal pod Božou slávou. 8 Na Boží rozkaz lesy a všetky voňavé stromy zatônia Izraela. 9 A Boh povedie Izrael v radosti, vo svetle svojej veleby, v milosrdenstve a spravodlivosti, ktoré pochádzajú od neho.
(Bar 5,1–9)

V Písme sa často stretávame s udelením nového mena; z Abrama sa stáva Abrahám, zo Sarai je Sára, Jakub sa volá Izrael. Takáto zmena sa netýka len osôb. Minulú nedeľu sme u Jeremiáša čítali, že nové meno pre Jeruzalem bude „Pán – naša spravodlivosť“ (Jer 33,16). Mesto tak získa nový status, nový charakter. Dnes nám Kniha proroka Barucha vkladá do mozaiky o novom pomenovaní Jeruzalema ďalší kamienok. Popri novom označení mesta „Pokoj spravodlivosti a Sláva bohabojnosti“ si chceme všimnúť drobný detail; uvedená zmena bude trvať „navždy“, naveky.

Naše čítanie v slávnostnej reči, ktorou sa prorok prihovára Jeruzalemu, zobrazuje návrat obyvateľov z babylonského zajatia, obnovenie mesta i krajiny, a mimoriadnu Božiu starostlivosť, ktorou bude boží ľud zahrnutý. Boh sám pripravuje cestu pre svoj ľud, aby sa mohol vrátiť domov – rozkazuje znížiť všetky vysoké vrchy a vyplniť údolia. Na rozdiel od iných náboženstiev, v ktorých sa človek usiluje dosiahnuť boha, Baruchov spis ukazuje, že dosiahnuť tento cieľ nie je možné vlastnými silami, ale iba po ceste, ktorú urobí Boh.

Evanjelium druhej adventnej nedele (Lk 3,1-6) necituje Barucha (Boh robí cestu pre človeka), ale odvoláva sa na Izaiáša (človek má urobiť cestu Bohu). Jeho slová vhodnejšie vyjadrujú špecifickosť kresťanstva. K stretnutiu Boha a človeka prišlo preto, že on vstúpil do nášho sveta. Vo svojej podstate sú však obidva texty komplementárne. Cesta je láska. Boh tým, že nás miluje prvý, buduje cestu (komunikáciu), aby sme mohli prísť k nemu a my, keď odpovedáme na jeho lásku, budujeme cestu (komunikáciu), aby nezostal stáť pred dverami, ale udomácnil sa v našom srdci. Pravá láska vždy rešpektuje slobodu milovaného. Preto Ježiš hovorí: „Hľa, stojím pri dverách a klopem. Kto počúvne môj hlas a otvorí dvere, k tomu vojdem a budem s ním večerať a on so mnou.“ (Zjv 3,20).

Jozef Kohut 9. 12. 2018

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.