(1) Potešujte, potešujte môj ľud, vraví váš Boh. (2) Hovorte k srdcu Jeruzalema a volajte k nemu, že sa skončilo jeho otroctvo a je odčinená jeho vina; veď dostal z ruky Pánovej dvojnásobok za každý svoj hriech. (3) Hlas volajúceho: „Pripravte cestu Pánovi na púšti, vyrovnajte chodníky nášmu Bohu na pustatine! (4) Každá dolina nech sa zdvihne a každý vrch i kopec zníži! Čo je krivé, nech je rovinou, a čo hrboľaté, nížinou. (5) I zjaví sa Pánova sláva, a uvidí spoločne každé stvorenie, že prehovorili Pánove ústa.“ (9) Vystúp na vysoký vrch, ty, čo hlásaš radostnú zvesť Sionu! Zodvihni mocne svoj hlas, ty, čo hlásaš radostnú zvesť Jeruzalemu! Zodvihni, neboj sa, povedz judejským mestám: „Hľa, váš Boh! (10) Hľa, Pán, Boh, prichádza so všetkou mocou a jeho ruka bude vládnuť. Odmenu víťaza nesie so sebou a jeho trofeje idú pred ním. (11) Ako pastier pasie svoju čriedu, do náručia berie baránky a kladie si ich do lona; starostlivo vedie ovce brezivé.“
Iz 40,1–5.9–11
Dnešné čítanie z proroka Izaiáša sa začína dvojnásobnou výzvou potešovať. Dané slovo sa prvýkrát objavuje v Biblii už v Knihe Genezis v súvislosti s Noemom. Otec Lamech nazýva svojho syna menom Noe (hebr. Noach) s vysvetlením, že poteší (z hebr. nacham) rodičov pri ich robote a námahách (Gn 5,29). Ale tento výklad, ako to už v prípade biblických mien býva, sa nezakladá na prísnej vedeckej etymológii. Skôr ide o zvukovú podobnosť obidvoch výrazov (Wenham, 128). V Izaiášovi sa s potešením stretávame v 12. kapitole, kde sa nachádza modlitba vďaky za budúcu záchranu: „Chválim ťa, Pane, že si sa hneval na mňa, ale tvoj hnev sa odvrátil a potešil si ma.“ (Iz 12,1). Izaiáš tiež ukazuje, že prameňom potešenia je Boh, čo potvrdzuje aj úplný záver jeho spisu, ktorý priam prekypuje Božím potešením: „Ako keď niekoho teší matka, tak vás budem ja tešiť a v Jeruzaleme sa potešíte.“ (Iz 66,13).
Útecha je potrebná v rôznych oblastiach života. Mohli sme ju zakúsiť pri našich detských úrazoch alebo zlej známke v škole, po prehre v športe alebo keď sme nabúrali auto. Ešte viac hľadáme slová útechy v prípade vážnej choroby, odchodu blízkeho človeka, či iných nešťastiach. Historickou okolnosťou, ktorá si vyžaduje útechu Božieho ľudu v našom čítaní, je Babylonský exil. Izaiáš nezaznamenáva podrobnosti, ako k nemu došlo, ani jeho priebeh, ale od 40. kapitoly ho predpokladá. Pre Izrael to bola veľká národná a náboženská katastrofa. Kvôli ilustrácii by sme ju mohli prirovnať k udalostiam, ktoré nedávno s novou silou doľahli na obyvateľov Náhorného Karabachu. Kým iné biblické spisy pomerne detailne píšu o vypálení hlavného mesta a chrámu, a tiež o odvedení obyvateľov do zajatia (napr. 2Kr 24–25), v Izaiášovej knihe je to všetko zhrnuté do jediného slova, ktorým je otroctvo (v. 2).
Útecha má zasiahnuť srdce Jeruzalema (v. 2). Táto „trefa do čierneho“ v nás môže evokovať slovník lásky, no pre biblického čitateľa nie je srdce sídlom emócií, ale predovšetkým centrom myslenia, poznania a rozhodovania. Hovoriť k srdcu Jeruzalema znamená úsilie prekonfigurovať ho z terajšieho skeptického a beznádejného nastavenia k viere v Božiu záchranu (Berges, 100). Vieme, že nie je vôbec jednoduché presviedčať iných, najmä, keď na nich doliehajú životné kríže. Izaiáš prorokuje a súčasne provokuje tvrdením, že otroctvo Jeruzalema sa už skončilo (v. 2). Určite nám hneď prichádza na um otázka, ako sa mohlo skončiť, keď to okrem niekoľkých obyčajných slov nič nenaznačuje. Svetlo do tmy prináša detail, ktorý sa v preklade biblického textu stráca. Výraz pre otroctvo (hebr. cava) označuje okrem iného aj službu levitov, a tá bola presne časovo ohraničená (Nm 4).
Advent je doba útechy, ktorá v nás vzbudzuje nádej. Práve nádej je kľúč, ktorým Boh chce otvoriť naše srdcia, aby do nich vstúpil on sám. Pripravujme mu cestu a nech s ďalšou zažatou sviecou na adventnom venci rastie naša viera v jeho silu a pomoc. Požehnanú nedeľu všetkým.
Foto: Yøe Kovalík
Hudba: Toto sú dni Eliáša
Literatúra:
BERGES, U., Jesaja 40–48 (Herders Theologischer Kommentar zum Alten Testament; Freiburg; Basel; Wien 2008).
WENHAM, G. J., Genesis 1–15 (Word Biblical Commentary; Dallas 1987) I.
