1. adventná nedeľa B – slovo k prvému čítaniu (Iz 63,16–64,7)

(63,16d) Ty, Pane, si náš otec, náš vykupiteľ: to je tvoje meno od vekov. (17) Prečo si nám, Pane, dal zablúdiť z tvojich ciest, srdcu zatvrdnúť, aby sme nemali bázeň pred tebou? Obráť sa k nám, lebo sme tvoji služobníci a kmene tvojho dedičstva. (19de) Kiež by si prelomil nebesia a zostúpil! Vrchy by sa rozplynuli pred tebou. (64,2c) Zostúpil si a vrchy sa rozplynuli pred tebou. (3) Od vekov nebolo slýchať, ucho nepočulo, oko nevidelo, aby bol okrem teba iný Boh, ktorý by pomáhal tým, čo v neho dúfajú. (4) Vychádzaš v ústrety tým, čo s radosťou konajú spravodlivo, tým, čo si na tvojich cestách spomínajú na teba. Ty si sa hneval, a my sme hrešili. Dlho sme ti boli neverní, ale budeme spasení. (5) Všetci sme boli nečistí, sťa špinavý šat je všetka naša spravodlivosť. Všetci sme jak zvädnuté lístie, naša neprávosť nás unáša ako vietor. (6) Nik nevzýva tvoje meno, nik sa nevzchopí, aby sa k tebe privinul, lebo si skryl pred nami svoju tvár, vydal si nás napospas našej neprávosti. (7) A predsa, Pane, ty si náš otec! My sme hlina, ty si náš tvorca; všetci sme dielo tvojich rúk.

Iz 63,16d–17.19de; 64,2c–7
Novinka: Zamyslenie si môžete aj vypočuť…
(Znelka je z piesne „Prečo je to tak?“ od skupiny Kerygma.)

Uplynulú nedeľu sme v úryvku z proroka Ezechiela čítali o tom, ako Boh vyhlasuje, že on sám sa ujme svojich oviec, pretože pastieri zlyhali. Tieto povzbudivé prorocké slová vtlačili pečať záveru cirkevného roka a osvetlili obraz Ježiša – Kráľa a Pastiera – Božieho Syna, ktorý prišiel do nášho sveta ako Spasiteľ/Záchranca. Dnešnou 1. adventnou nedeľou sa začína nový cirkevný rok a je zaujímavé, že sa opäť dostávame k téme spásy. Starozákonné čítanie z proroka Izaiáša je súčasťou väčšieho celku 63,7–64,11. Z hľadiska formy a štruktúry máme pred sebou špecifický druh žalmu; tzv. nárek spoločenstva, ktorý zvyčajne obsahuje štyri prvky: pripomienku minulých dobrodení; opis súčasnej núdze; prosbu o pomoc; a uistenie, že žiadosť je vypočutá (McKenzie, 192). Keďže text je poetický, jednotlivé prvky sa prelínajú.

Prorok v úvode aj závere perikopy oslovuje Boha výrazom „náš otec“ (vv. 16.7). Treba podotknúť, že v Izraeli bolo takéto vyjadrovanie zriedkavé a otcovský slovník na označenie Boha sa používal iba v prenesenom zmysle slova, alebo vo význame adopcie, aby sa vyhlo predstave fyzického otcovstva, ktorá bola bežná v náboženstvách starovekej Mezopotámie (Blenkinsopp, 262). K otcovi sa pridáva ďalší pôvodne rodinný pojem – vykupiteľ (v.16). Vykupiteľ (hebr. goel) mal právo aj povinnosť pomôcť príbuznému dostať sa z biedy, do ktorej upadol (Lv 25,25). Veľmi pútavo o goelovi rozpráva Kniha Rút. Už skôr sa takto v Izaiášovi predstavuje sám Boh: „Nebojže sa, červíček Jakub, chrobáčik Izrael! Ja ti pomáham – hovorí Pán -, tvoj vykupiteľ (goel) je Svätý Izraela.“ (Iz 41,14). Blízkym príbuzným s právom a povinnosťou voči Izraelu je teda Boh. Modliť sa k Bohu ako k vykupiteľovi, znamená spoliehať sa na to, že sa zachová ako niekto blízky a verný.

Okrem dôverného oslovenia v úvode aj závere uvádza text aj dvojnásobné pokarhanie. V tomto prípade však nekarhá Boh človeka, ale človek Boha. Najprv za to, že nekonal dostatočne dôrazne v prospech svojho ľudu (v. 17) a následne sa pridáva výčitka, že veľmi ukazoval svoj súd a málo svoju záchranu (v. 6) (McKenzie, 192–193). Sú to jemné, ale súčasne jasné pokarhania. Tretie napomenutie sa nachádza v 64. kapitole bezprostredne po našom čítaní a vhodne ho podáva Slovenský ekumenický preklad: „Nehnevaj sa priveľmi, Hospodin, nespomínaj už viac vinu.“ (64,8). Ten, kto prosí, pripomína Bohu, že mu nesvedčí prehnaný hnev, ani stále spomínanie na hriechy ľudí. Veľkosť Boha je v tom, že dovoľuje človeku, aby mu predniesol aj svoje výčitky a sklamania.

Výzva, aby Boh „prelomil nebesia a zostúpil“ na zem (v. 19) nadväzuje na prosbu, aby pozeral z neba (64,15) a zintenzívňuje ju (Blenkinsopp, 263). Boh je považovaný za vzdialeného; zdá sa, že nič nerobí pre svoj ľud a jeho prítomnosť sa nedá vnímať. Môžeme tu vidieť túžbu po veľkolepých nadprirodzených udalostiach (Watts, 904). Otázne je, či by bolo jednoduchšie uveriť v Božiu blízkosť, keby prišiel impozantným spôsobom a s takými prejavmi svojej sily, že by sa pred ním naozaj topili vrchy?!? V Ježišovi Kristovi Boh ukázal, že si nezvolil ohromujúcu cestu. Kresťanský čitateľ proroka Izaiáša tu nachádza pekné adventné posolstvo. Boh vypočul naliehavú prosbu svojich detí, ale prišiel nenápadne, bez veľkej slávy. Neroztápali sa pred ním vrchy, ale domovom sa mu stala rodina Márie a Jozefa.

Adventné obdobie nás pozýva naladiť sa na Božiu vlnovú dĺžku, ktorá je autenticky ľudská. Tak budeme viac schopní stretávať ho aj v našej každodennosti. Nech sa pred tajomstvom vtelenia Božieho Syna roztopia naše srdcia. Prajem všetkým čitateľkám a čitateľom pokojný Advent.

Foto: Yøe Kovalík
Hudba: Rišo Čanaky – Sme tvoje dietky
Literatúra:
Biblia. Slovenský ekumenický preklad s deuterokánonickými knihami (Banská Bystrica 2015).
BLENKINSOPP, J., Isaiah 56–66: A New Translation with Introduction and Commentary (Anchor Yale Bible; New Haven; London 2008) 19B.
MCKENZIE, J. L., Second Isaiah: Introduction, Translation, and Notes (Anchor Yale Bible; New Haven; London 2008) XX.
WATTS, J. D. W., Isaiah 34–66 (Word Biblical Commentary; Nashville, TN Revised Edition2005) XXV.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.