2. adventná nedeľa rok B – slovo k prvému čítaniu (Iz 40,1-5.9-11)

srdcePotešujte, potešujte môj ľud, vraví váš Boh. Hovorte k srdcu Jeruzalema a volajte k nemu, že sa skončilo jeho otroctvo a je odčinená jeho vina; veď dostal z ruky Pánovej dvojnásobok za každý svoj hriech. Hlas volajúceho: „Pripravte cestu Pánovi na púšti, vyrovnajte chodníky nášmu Bohu na pustatine! Každá dolina nech sa zdvihne a každý vrch i kopec zníži! Čo je krivé, nech je rovinou, a čo hrboľaté, nížinou. I zjaví sa Pánova sláva, a uvidí spoločne každé stvorenie, že prehovorili Pánove ústa.“ Vystúp na vysoký vrch, ty, čo hlásaš radostnú zvesť Sionu! Zodvihni mocne svoj hlas, ty, čo hlásaš radostnú zvesť Jeruzalemu! Zodvihni, neboj sa, povedz judejským mestám: „Hľa, váš Boh! Hľa, Pán, Boh, prichádza so všetkou mocou a jeho ruka bude vládnuť. Odmenu víťaza nesie so sebou a jeho trofeje idú pred ním. Ako pastier pasie svoju čriedu, do náručia berie baránky a kladie si ich do lona; starostlivo vedie ovce brezivé.“
(Iz 40,1-5.9-11)

„Kniha potešenia Izraela“, ktorej úvod nám ponúka bohoslužba slova druhej adventnej nedele, sa obracia na zajatcov v Babylone. Odvlečením prišli o svoju vlasť, stratili členov rodiny. Obrovskou katastrofou bolo zničenie Jeruzalema a chrámu, ktoré poznali mnohí už len z rozprávania. Podľa všetkého sa po rokoch v cudzine „udomácnili“. Prof. Heriban vo svojom Príručnom lexikóne biblických vied uvádza: „žili v židovských kolóniách, venovali sa poväčšine obchodu a niektorí z nich dosiahli vysoké postavenie.“ Hlavne vďaka náboženstvu nesplynuli s Babylončanmi a zachovali si vlastnú identitu.

Išlo o zvláštne zajatie; boli exulanti, ale nežili v chudobe; držali sa svojho náboženstva, ale nemali chrám; a keď prišla možnosť návratu do pôvodnej vlasti, mnohých ani nenapadlo využiť ju. Izaiáš im pripomína aj príčinu exilu, na ktorú sa mohlo ľahko zabudnúť. Je to vina, hriech. To všetko sa uvádza ako odčinené. Slová o pripravení cesty cez púšť a zjavení Pánovej slávy vyvolávajú v poslucháčoch spomienku na odchod z Egypta. Tu je nový exodus, ktorý Boh sľúbil a aj uskutočnil. Jeho slovo nezostáva len vyslovené, ale vždy sa spĺňa. Táto myšlienka je vyjadrená vo veršoch 6-8, ktoré lekcionár vynecháva. Potešovanie a hlásanie radostnej zvesti je spojené s Božím zásahom do situácie exulantov a tých, ktorí zostali v Judei.

V evanjeliu podľa Lukáša sa hovorí najprv o Jánovi Krstiteľovi, že „jeho narodenie poteší mnohých“ (1,14) a Simeon je predstavený ako človek, ktorý očakával potechu Izraela (Lk 2,25). Napĺňajú sa tu prastaré slová o potešení Izraela. Izaiáš, Simeon, aj samotný Ján Krstiteľ chcú nasmerovať našu pozornosť na zosobnené potešenie Božieho ľudu, na Ježiša. On je „Boh trpezlivosti a potechy“ (Rim 15,5) aj pre nás.

© Jozef Kohut, 7.12.2014

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.