Milovaní, (22) kto je luhár, ak nie ten, kto popiera, že Ježiš je Kristus!? To je antikrist, kto popiera Otca i Syna. (23) Kto popiera Syna, nemá ani Otca. Kto vyznáva Syna, má aj Otca. (24) Nech zostáva vo vás, čo ste počuli od začiatku. Ak vo vás zostane to, čo ste počuli od začiatku, aj vy ostanete v Synovi aj v Otcovi. (25) A prisľúbenie, ktoré nám dal on, je večný život. (26) Toto som vám napísal o tých, čo vás zvádzajú. (27) A pomazanie, ktoré ste od neho dostali, ostáva vo vás a nepotrebujete, aby vás niekto poúčal. Ale ako jeho pomazanie vás poúča o všetkom – a je pravdivé, nie je lžou – teda ako vás poučilo, ostávate v ňom. (28) A teraz, deti moje, ostávajte v ňom, aby sme mali dôveru, keď sa zjaví, a aby sme pri jeho príchode neboli ním zahanbení.
(1 Jn 2,22–28)
Pomenovanie Ježiš Kristus je pre nás úplne bežné. Nevidíme dôvod, prečo by bežné byť nemalo. Je prítomné v našich modlitbách aj tradičnom katolíckom pozdrave. Mimo kresťanského prostredia si nie len hudobní fajnšmekri hneď vybavia muzikál Jesus Christ Superstar. Dnešný úryvok z Prvého Jánovho listu v tomto ohľade šokuje, keď ukazuje že spojenie Ježiša s Kristom nemusí byť za každých okolností také samozrejmé, ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať.
Jánovskí kresťania tu videli viac ako len meno a priezvisko osoby. Pre nich išlo o vyznanie viery. Výrok „Ježiš je Kristus“ odkazoval na Ježišovo božstvo (Brown, 172). Svedčí o tom už Jánovo evanjelium, v ktorého závere čítame: „Ale toto je napísané, aby ste verili, že Ježiš je Mesiáš (Kristus), Boží Syn, a aby ste vierou mali život v jeho mene.“ (Jn 20,31). Tým, ktorí popierali, že Ježiš je Kristus, prischli dosť nelichotivé označenia luhár, antikrist (v. 22) a zvodca (v. 26).
V čom spočíval omyl a anti-kristovský postoj týchto zvodcov, na ktorých upozorňuje naše čítanie? Nedokázali prijať, že by božské Slovo mohlo na seba vziať ľudskosť so všetkou jej slabosťou (Moloney, 1837). Také poníženie, či poškvrnenie božského ľudským, si absolútne nepripúšťali. No Boh sa v Ježišovi poriadne „zamazal“ človečinou. Božie seba-poľudštenie je to, čo veriaci počuli od začiatku, keď im bolo ohlasované evanjelium a majú si to pozorne strážiť (v. 24).
Prístup k veľkému a svätému Bohu je možný cez nepatrného a krehkého človeka. Sám Boh pre nás urobil takúto cestu, keď sa Boží Syn narodil ako človek. Keď prijímame Ježiša ako ozajstného človeka, máme Otca (v. 23). Máme Otca, ktorý nie je ďaleko a ktorému nie je cudzie nič ľudské, žiaden náš strach, naša slabosť, ani naša hriešnosť. Rozumie láske aj radosti a je fanúšikom a darcom života (v. 25). Nesení otcovskou láskou môžeme s dôverou vykročiť v ústrety tomu, čo nás čaká.
Všetkým čitateľkám a čitateľom prajem požehnaný Nový rok 2023 +
Foto: sr. Noemi.
Literatúra:
BROWN, R. E., The Epistles of John (Anchor Yale Bible; New Haven; London 2008) XXX.
MOLONEY, F. J., The Letters of John. In COLLINS, J. J. et al. (ed.), The Jerome Biblical Commentary for the Twenty-First Century (London; New York; Oxford; New Delhi; Sydney 2022).
