Nepoškvrnené počatie Preblahoslavenej Panny Márie – slovo k liturgickým čítaniam

(Keď Adam jedol zo stromu,) (9) zavolal ho Pán, Boh, a povedal mu: „Kde si?“ (10) On odpovedal: „Počul som tvoj hlas v záhrade, naľakal som sa, pretože som nahý, a skryl som sa.“ (11) Opýtal sa ho: „Kto ťa upozornil, že si nahý, ak si nejedol zo stromu, z ktorého som ti jesť zakázal?“ (12) Adam odpovedal: „Žena, ktorú si mi dal za spoločníčku, dala mi zo stromu a jedol som.“ (13) Pán, Boh, povedal žene: „Čo si to urobila?“ Žena odpovedala: „Had ma naviedol a jedla som.“ (14) Tu povedal Pán, Boh, hadovi: „Pretože si to urobil, prekliaty budeš medzi všetkými krotkými a divými zvieratami. Po bruchu sa budeš plaziť a prach hltať po všetky dni svojho života. (15) Nepriateľstvo ustanovujem medzi tebou a ženou, medzi tvojím potomstvom a jej potomstvom; ono ti rozšliape hlavu a ty mu zraníš pätu.“ (20) A nazval Adam svoju ženu Evou, pretože bola matkou všetkých žijúcich.

Gn 3,9–15.20

Známe rozprávanie z Knihy Genezis rozvíja, čo sa dialo v raji po hriechu, keď sa Adama s Evou skryli medzi stromy záhrady (v. 8). Iniciatívu preberá Boh a kladie otázky: Kde? (v. 9); kto? (v. 11); čo? (v. 13). Pán Boh však nie je vyšetrovateľ; on veľmi dobre vie, čo sa stalo, ale dáva priestor Adamovi a Eve, aby sa vyjadrili. Ľudia odpovedajú a nám čitateľom sa cez ich slová odkrýva dráma hriechu. Môžeme si všimnúť, že Boh usvedčuje človeka z neposlušnosti, ale nie preto, aby ho „utopil“ v hanbe a vine. Had je prekliaty (v. 14), ale človek nie. Dobrá správa je, že medzi nami a Bohom nie je nepriateľstvo.

Celkom iné je to medzi hadom a ľuďmi; medzi potomstvom hada a potomstvom ženy. Tu je nepriateľstvo na ostrie noža. V prekladoch Písma sa zvykne rozlišovať medzi rozšliapnutím hlavy hada a zranením päty ženinho potomstva. Výber odlišných slov naznačuje prevahu človeka, ktorý bude iba zranený, kým had bude rozšliapnutý. Avšak v hebrejčine i gréčtine je to rovnaké sloveso, čo značí, že sily sú na obidvoch stranách vyrovnané.

Tradícia cirkvi neskôr správne pochopila to, čo vyplýva aj zo súvislostí celého rozprávania; že pokušiteľ nakoniec nezvíťazí, lebo na strane človeka stojí Boh. Víťazstvo nad pokušiteľom sa nedá dosiahnuť vlastnými silami. Je možné len vďaka zásahu Boha. Panna Mária zohráva ako žena a matka jedinečnú úlohu v príbehu spásy. Patriť do jej potomstva znamená mať účasť na údele jej Syna, ktorý zomrel na kríži a vstal z mŕtvych a tak definitívne rozšliapol hlavu hada.

(3) Nech je zvelebený Boh a Otec nášho Pána Ježiša Krista, ktorý nás v Kristovi požehnal všetkým nebeským duchovným požehnaním. (4) Veď v ňom si nás ešte pred stvorením sveta vyvolil, aby sme boli pred jeho tvárou svätí a nepoškvrnení v láske; (5) on nás podľa dobrotivého rozhodnutia svojej vôle predurčil, aby sme sa skrze Ježiša Krista stali jeho adoptovanými synmi (6) na chválu a slávu jeho milosti, ktorou nás obdaroval v milovanom Synovi. (11) Veď v ňom sme sa stali dedičmi predurčenými podľa rozhodnutia toho, ktorý všetko koná podľa rady svojej vôle, (12) aby sme boli na chválu jeho slávy my, čo sme už prv dúfali v Krista.

Ef 1,3–6.11–12

Autor Listu Efezanom v úvode zvelebuje Boha. Za vyjadrením, že Boh je zvelebený (v. 3), sa v gréckom texte nachádza prídavné meno eulogētos, ktoré znamená požehnaný. Požehnaný (gr. eulogētos) Boh požehnal (gr. eulogēsas) kresťanov všetkým duchovným požehnaním (gr. eulogia). Boh je skutočne požehnaný, pretože je pôvodcom a zdrojom všetkého požehnania. Môžeme povedať, že v ňom je plnosť požehnania. Túto skutočnosť dosvedčujú viaceré starozákonné modlitby, ktorými sa inšpiruje aj náš dnešný text.

Dôvodom ďakovania a náplňou požehnania v našom úryvku je vyvolenie (v. 4) a predurčenie členov kresťanských komunít k Božiemu synovstvu (v. 5). Pri zrode prvých spoločenstiev kresťanov stál síce Pavol, ale naša perikopa ukazuje, že základom povolania a viery je Boh. Božími deťmi a dedičmi sa kresťania nestali cez Pavla a v Pavlovi, ale len cez Ježiša (v. 5) a v ňom (v. 11). Keď bolo po Pavlovej smrti potrebné povedať, čo je zjednocujúcim prvkom rôznorodých pavlovských kresťanských skupín, jasne sa ukázalo na osobu Krista.

Tajomstvo Márie a jej nepoškvrneného počatia je možné vnímať vo svetle slov, ktoré dnešné čítanie vzťahuje všeobecne na všetkých kresťanov. Boh Máriu požehnal plnosťou svojho požehnania a vyvolil si ju pred stvorením sveta, aby bola svätá a nepoškvrnená v láske. Byť bez škvrny pred Bohom je veľká výzva a cieľ nášho života. Nie zriedka sa to zdá byť priam nemožné. Ale v evanjeliu budeme počuť, že Bohu je možné všetko (Lk 1,37). Tak sa Mária stáva modelom toho, čo Božia milosť dokáže urobiť v živote obyčajného človeka.

(26) Boh poslal anjela Gabriela do galilejského mesta, ktoré sa volá Nazaret, (27) k panne zasnúbenej mužovi z rodu Dávidovho, menom Jozefovi. A meno panny bolo Mária. (28) Anjel prišiel k nej a povedal: „Zdravas‘, milosti plná, Pán s tebou.“ (29) Ona sa nad jeho slovami zarazila a rozmýšľala, čo znamená takýto pozdrav. (30) Anjel jej povedal: „Neboj sa, Mária, našla si milosť u Boha. (31) Počneš a porodíš syna a dáš mu meno Ježiš. (32) On bude veľký a bude sa volať Synom Najvyššieho. Pán, Boh, mu dá trón jeho otca Dávida, (33) naveky bude kraľovať nad Jakubovým rodom a jeho kráľovstvu nebude konca.“ (34) Mária povedala anjelovi: „Ako sa to stane, veď ja muža nepoznám?“ (35) Anjel jej odpovedal: „Duch Svätý zostúpi na teba a moc Najvyššieho ťa zatieni. A preto aj dieťa bude sa volať svätým, bude to Boží Syn. (36) Aj Alžbeta, tvoja príbuzná, počala syna v starobe. Už je v šiestom mesiaci. A hovorili o nej, že je neplodná! (37) Lebo Bohu nič nie je nemožné.“ (38) Mária povedala: „Hľa, služobnica Pána, nech sa mi stane podľa tvojho slova.“ Anjel potom od nej odišiel.

Lk 1,26–38

Evanjelista Lukáš nám v dnešnom úryvku maľuje scénu zvestovania narodenia Božieho Syna. Nazaret je bezvýznamné mestečko v Galilei, ktoré sa nespomína nikde v Starom zákone. Skôr by sme čakali, že správa o narodení túženého mesiáša z Dávidovho rodu zaznie v Jeruzaleme a najlepšie na posvätnom mieste v chráme. Ale Boh si volí perifériu. Že nejde o chybu, naznačuje najprv predošlá epizóda, ktorá sa odohrala práve v chráme. Kňazovi Zachariášovi sa počas jeho služby ukázal Pánov anjel, no jediné, na čo sa tento odborník na Božie veci zmohol, bol strach (Lk 1,12). K strachu (gr. fobos) sa u Zachariáša pridalo aj to, že neuveril anjelovmu posolstvu a preto prišiel na istý čas o schopnosť rozprávať (Lk 1,20).

Správnosť Božej voľby potvrdzuje postava Márie. Mária je obyčajná mladá žena. Podľa židovských zvyklostí zatiaľ ešte nebýva s Jozefom, lebo nenastal čas, aby si ju ako zákonitú manželku odviedol domov. Anjel Gabriel prichádza k nej; pravdepodobne do domu, kamsi na úplne profánne miesto. Ona by sa mala vyľakať aspoň tak ako Zachariáš, alebo aj viac. Akosi to „predpokladá“ aj anjel Gabriel, keď povie: „Neboj sa, Mária“ (v. 30). Evanjelista Lukáš svojim čitateľom krátko predtým ukázal, že Máriinou reakciou nebol strach (gr. fobos). Síce sa krátko zarazila – a grécky výraz diatarassō, ktorý je za tým, súvisí okrem iného so strachom –, ale okrem toho aj rozmýšľala (v. 29). A rozmýšľanie nie je postoj vydeseného človeka.

Obidvaja, Zachariáš aj Mária, rovnako kladú anjelovi otázku. Rozdiel je v tom, že bezdetný Zachariáš neverí, že by mohol byť predsa len otcom. Mária známymi slovami „Ako sa to stane?“ (v. 34) nespochybňuje Božie možnosti. Naopak, dáva vo svojom živote priestor Božiemu konaniu, hoci ešte netuší, čo všetko to pre ňu bude znamenať. Plná milosti (v. 28) sa neuzatvára do statickosti, ale otvára sa Duchu Svätému. Práve sme videli, že jej prvé slová v evanjeliu sú vo forme otázky. Druhé Máriino slovo predstavuje jej vlastnú mini-autobiografiu: „Hľa, služobnica Pána“ (v. 38). Nepoškvrnené počatie je Máriino privilégium, ale jej postoj pokornej služby je inšpiráciou a príkladom pre každého z nás.

Všetkým vyprosujem pokojný a radostný sviatok Božej Matky.

Spracoval: Jozef Kohut.
Foto: Yøe Kovalík.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.