(16) Keď sme prišli do Ríma, dovolili Pavlovi bývať oddelene len s vojakom, čo ho strážil. (17) O tri dni zvolal popredných Židov. Keď sa zišli, povedal im: „Bratia, ja som nič neurobil ani proti ľudu, ani proti otcovským zvykom, a predsa ma v Jeruzaleme uväznili a vydali do rúk Rimanov. (18) Oni ma vypočuli a chceli ma prepustiť, lebo som neurobil nič, za čo by som si zasluhoval smrť. (19) Ale Židia boli proti tomu a bol som donútený odvolať sa na cisára; ale nie že by som chcel niečo žalovať na svoj národ. (20) Pre toto som sa chcel stretnúť a hovoriť s vami. Lebo pre nádej Izraela som sputnaný touto reťazou.“ (30) Pavol potom zostal celé dva roky vo svojom najatom byte a prijímal všetkých, čo k nemu prichádzali. (31) Ohlasoval Božie kráľovstvo a učil o Pánu Ježišovi Kristovi so všetkou odvahou a bez prekážky.
Sk 28,16–20.30–31
Hovorí sa, že všetky cesty vedú do Ríma. Toto známe príslovie odkazuje na dobu, počas ktorej sa v Rímskej ríši postupne vybudovala rozsiahla cestná sieť spájajúca mesto Rím s ostatnými provinciami. Cesty slúžili na prepravu osôb, využívala ich armáda aj poslovia s úradnou korešpondenciou. V kresťanskej dobe sa práve rímske cesty stali prostriedkami evanjelizácie (Grilli, 12). Slovo o spáse v Ježišovi Kristovi kráča od začiatku po cestách tohto sveta. Neodvrhuje ich ako zlé, ale chce ich posvätiť. Na základe uvedeného možno usudzovať, že Boh neničí ani ľudskú prirodzenosť zasiahnutú hriechom, ale obnovuje ju. Zároveň neváha zapojiť do služby dobra, všetko čo je skutočne hodnotné, hoci niekedy nedokonalé.
Dnešný úryvok zo Skutkov spomína príchod Pavla a jeho spoločníkov do Ríma (v. 16). Tu sa jeho dlhoročné apoštolské putovanie končí. Dosiahol cieľ a my vieme, že si túto lokalitu nevybral len tak. Neviedla ho cestovateľská zvedavosť, ani neutekal pred ťažkosťami, ale napĺňal Boží zámer, o ktorom jasne počul od Ježiša v Jeruzaleme: „Buď pevný! Lebo ako si o mne svedčil v Jeruzaleme, tak musíš svedčiť aj v Ríme.“ (23,11). Pavlovi počas misijných ciest najprv „patril celý svet“. Jeho pole pôsobnosti sa však zmenšovalo, až sa z neho stal väzeň a v Ríme si musel vystačiť s priestorom jedného bytu, v ktorom ho strážil vojak (v. 16). Vychádzať von smel iba spolu so svojím strážcom, ku ktorému bol pripútaný pravou rukou (Fausti, 496).
Pavol v takýchto obmedzených podmienkach, ktoré sa istým spôsobom podobajú našej situácii počas pandémie, žil dva roky (v. 30). Dva roky sú tu v samom závere Skutkov apoštolov zhrnuté do dvoch riadkov. Každé slovo má preto hlboký význam. Najprv sa dozvedáme, že prijímal všetkých (v. 30) a následne aj to, že im ohlasoval Božie kráľovstvo (v. 31). Pavol sa tým podobá na Ježiša, ktorý prijal zástupy a hovoril im o Božom kráľovstve (Lk 9,11). Je pozoruhodné, že si náš apoštol našiel spôsob, ako učiť o Ježišovi (v. 31). Navonok bol síce spútaný, ale vnútorne bol slobodný. Vďaka vnútornej slobode konal odvážne a bez prekážky. Skutky apoštolov sa končia výrazom bez prekážky. Lukáš ním chcel vyjadriť neobmedzené šírenie Božieho slova (Fitzmyer, 797).
Dnešné čítanie aj celé Skutky apoštolov nás uisťujú, že nech by kresťania boli v akejkoľvek situácii, ktorá by ich obmedzovala zvonku, oni môžu zažívať hlbokú vnútornú slobodu. Ježiš Kristus vstal z mŕtvych a jeho slovo sa nedá spútať. Pavol mal túto pravdu vpísanú „pod kožou“. Nech aj v nás Ježišovo slovo nachádza úrodnú pôdu, robí nás slobodnými a sprevádza nás na našich životných cestách.
Foto: Lenka Molčányiová
Literatúra:
FAUSTI, S., Skutky apoštolů. Kapitoly 13–28 (Praha 2017).
FITZMYER, J. A., The Acts of the Apostles (Anchor Yale Bible; New Haven; London 2008) XXXI.
GRILLI, M., Skutky apoštolov, cesta Slova (Ružomberok 2016).
