3. adventná nedeľa [rok C] 13.12.2015

A zima 06012013Človek sa často pýta, čo má robiť. Tak aj zástupy sa pýtali Jána, čo majú robiť. A on ich učil konať skutky, ktoré neboli jednoduché. Náš národ si často sťažuje na mnohé veci, politickú a ekonomickú situáciu. Mnohí ľudia sa pýtajú, čo majú robiť. Odpoveď je možné nájsť v dnešnom evanjeliu: „Nikoho netrápte, nikomu nekrivdite a buďte spokojný so svojím žoldom!“ To sú veľmi silné slová práve dnes, keď každý chce viac zarábať, každý chce štrajkovať… Áno, mohli by sme pokračovať ďalej, sťažujúc sa, ako sme nepochopení v dnešnom čase. Nahliadnime do minulosti a pozrime sa na cisára Karola a jeho postoj, ktorý napriek ťažkej životnej situácii dokázal Bohu aj ľudu, že si svedomito plní svoje kresťanské povolanie a poslanie bez ohľadu na intrigy. „Rok 1918 priniesol koniec vojny. Monarchia bola vojensky a hospodársky na dne. 11. novembra 1918 podpísal cisár Karol pod nátlakom národný manifest: ‚nepretržite podniknutý nemeniteľnou láskou ku všetkým mojim národom im nechcem stáť v ceste slobodného pokroku … Zriekam sa celej vlády v štáte…‘ Zrieknutie sa účasti vo vláde preňho však nikdy neznamenalo – ako neskôr ešte raz výslovne písomne ujasnil – zrieknutie sa trónu a cisárstva, čo vnímal ako povolanie, ktoré mu zveril Boh. Pridŕžanie sa svojho cisárskeho povolania nebolo pre Karola v žiadnom prípade ctižiadostivá zadubenosť, ale výraz osobnej vernosti voči Bohu. Tento postoj verejnosti Božiemu povereniu možno lepšie pochopiť, keď ho porovnávame so situáciou bývalého Svätého Otca. V médiách sme mohli znova a znova čítať a počuť, že vplyvné sily v Cirkvi už roky nútili bývalého pápeža, aby odstúpil. Avšak Ján Pavol II. povedal 17. mája 1995, deň pred svojimi 75. narodeninami: ‚Pred Kristovou tvárou obnovujem svoju pripravenosť slúžiť Cirkvi tak dlho, ako to On bude chcieť, pričom sa plne a celkom odovzdávam do Jeho svätej vôle. Jemu prenechávam rozhodnutie, ako a kedy ma z tejto služby bude chcieť prepustiť.‘ Tou istou vernosťou voči Bohu bol preniknutý aj cisár Karol, takže sa ani pod tlakom, ani dobrovoľne nesmel zbaviť Božského poslania. Cisár sa potom kvôli vyhrážkam vraždou presťahoval so svojou rodinou zo zámku Schönbrunn do Eckertsau východne od Viedne. To, že sa naďalej zdráhal odstúpiť, malo pre neho za následok stratu vlasti, svojich národov a celého majetku. Cisárovna o tom hovorí: ‚Aj v tejto situácii sa Boží služobník naďalej modlil každý večer Te Deum a kázal ho spievať i 31. decembra 1918 ako poďakovanie za všetko, čo so sebou priniesol končiaci sa rok. Navrhli mu, aby Te Deum tentoraz vynechal, avšak odpovedal, že i v tomto roku bolo daných veľa milostí, za ktoré sa treba poďakovať. Vysvetlil, že mu práve v tomto roku dobrý Pán Boh daroval zvláštne znamenie svojej dobroty, áno, priam ho ňou zahrnul. Rok bol tvrdý, isto, ale mohol byť ešte aj oveľa tragickejší. A keď z Božej ruky vďačne prijímame dobré veci, tak by sme mali s tou istou vďačnosťou prijímať aj to, čo je bolestné. A napokon tento rok urobil koniec medzinárodnému krviprelievaniu.‘ V marci 1919 ho nútili, aby opustil krajinu. Pod britskou ochranou našiel prístrešie so svoju rodinou predbežne vo Švajčiarsku vo vile Wartegg pri Roschach a potom sa presťahoval do vily Prangins pri Ženevskom jazere. V tom čase mu slobodomurári viackrát sľubovali pomoc na znovuzískanie trónu, ak bude ochotný povoliť slobodnejšie zákonodarstvo v manželstve, liberálnejšiu školu a ak povolí slobodomurárov v Rakúsku. Služobník Boží odpovedal príkladne, že nemôže prijať z ruky diabla to, čo prijal od Boha. Zo Švajčiarska sa pokúsil v roku 1921 obnoviť svoju moc v Maďarsku. Urobil tak na opakované a výslovné prianie pápeža Benedikta XV., ktorý sa obával komunistického prevratu, a francúzskeho ministerského predsedu Brianda, ktorý sa staval proti nemeckej nadvláde. Aj túžba maďarského národa po návrate kráľa bola stále silnejšia. Bol predsa právoplatným apoštolským kráľom Maďarska – Karolom IV. a zložil prísahu, že urobí všetko pre svoje národy. Avšak oba podniknuté pokusy – opäť prevziať vedenie krajiny – stroskotali kvôli ničivým zásahom a zrade muža, ktorý mu ešte v roku 1918 prisahal večnú vernosť – bol to správca ríše Horty z Maďarska. Po druhom pokuse o prevzatie zodpovednosti ako kráľ Maďarska bol cisár Karol zajatý a spolu so svojou ženou vyhnaný na portugalský ostrov Madeira, odlúčený od svojich detí, odlúčený od svojich národov.“ (www.familiemaries.org) V súčasnej dobe sme boli priamymi svedkami Jána Pavla II., ktorý napriek ťažkostiam ostal verný vo svojej službe Cirkvi a svetu. Zároveň sme boli svedkami obrovskej pokory jeho nástupcu Benedikta XVI., ktorý vo svete, kde každý chce iba panovať a riadiť, on opúšťa moc, aby ešte autentickejšie slúžil Bohu a jeho Cirkvi. Čo je lepšie demokracia či monarchia? Alebo možno iné zriadenie? Zabudli sme na to, že nejde o riadenie, ale o srdce človeka. Čo máme robiť? V tichu adventného času sa nechať naplniť Bohom a ďakovať mu za všetky radosti aj starosti… za všetko ťažké v našom živote, aby sme nanovo mohli prijať Ježiša do nášho srdca. Toto prijatie nech nás pobáda neúnavne hľadať pravdu. Blížia sa voľby a máme v rukách moc rozhodnúť, kto bude rozhodovať o nás a našom smerovaní. Za to ponesieme plnú zodpovednosť. Inšpirujme sa cisárom Karolom v hľadaní, nachádzaní a plnení Božej vôle v každodennom živote. Nenechajme sa zlákať časnými a krátkodobými pôžitkami. Po nás prídu ďalšie generácie, ktoré budú kriticky naše rozhodnutia posudzovať. Prajem nám všetkým, aby sme boli na náš národ hrdí a aby naša ekonomika nebola iba o zastieraní pravdy.  

© Jaroslava Kmecová, 08. 12. 2015

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.