Toto hovorí Pán: (1) „Betlehem Efratský, najmenší medzi judejskými mestami, z teba vzíde zvrchovaný vládca Izraela. Pôvod jeho je odpradávna, od večnosti. (2) Preto ich vydá až do času, kým rodička neporodí. Až potom sa zvyšok jeho bratov vráti k synom Izraela. (3) On vystúpi a bude ich pastierom silou Pána, velebou mena Pána, svojho Boha. A budú žiť v istote, lebo teraz bude veľký až po končiny zeme. (4a) On bude pokoj.“
(Mich 5,1–4a)
Starozákonné Micheášovo proroctvo o vládcovi Izraela, ktorý bude pochádzať z Betlehema, nás chce naladiť na blížiace sa sviatky narodenia Ježiša Krista. Je úchvatné, ako sa toto Božie slovo naplnilo vo svojom čase. Avšak bez hlbokého významu nebolo ani v dobe, keď žil prorok Micheáš.
Obliehanie Jeruzalema Asýrčanmi na konci ôsmeho storočia bolo ako facka do tváre vtedajšieho kráľa. Ten nie je uvedený menom, ale titulom sudca: „hradbu postavili proti nám, palicou udierali sudcu Izraela po tvári.“ (Mich 4,13). Výber slova sudca (hebr. šofet) vytvára zvukovú podobnosť so slovom palica (hebr. ševet). Biť panovníka palicou po tvári je prejavom zneváženia a tiež jeho bezmocnosti (Varšo, 205). Sudcovia boli v dejinách Izraela charizmatickí vodcovia vyvolení Bohom, aby zachraňovali Boží ľud. Súčasný panovník paradoxne nedokáže obrániť ani sám seba, nieto ešte celý národ (Smith, 43).
Do takejto pre Jeruzalem a jeho kráľa nezávideniahodnej situácie zaznieva hlas nádeje z nášho nedeľného čítania. Boh pošle záchrancu; vládcu Izraela (v. 1a). Výraz kráľ sa v texte nenachádza. Je to pochopiteľné, pretože králi svojimi nesprávnymi rozhodnutiami a nezodpovednosťou zapríčinili sociálnu, politickú aj náboženskú krízu. Vyhýbanie sa titulu kráľ tiež naznačuje, že Bohu nejde iba o plátanie starých štruktúr; on ich zamýšľa od základu obnoviť. Pradávny pôvod (v. 1b) panovníka evokoval v ušiach starozákonných poslucháčov stratenú rajskú harmóniu, keď ľudia žili v súlade s prírodou, s Bohom aj navzájom medzi sebou.
Dva obrazy ilustrujú, v čom bude vláda predpovedaného panovníka iná. Najprv je to Betlehem, ktorý symbolizuje nepatrnosť. Boh si nezakladá na pompéznosti, preto ani kráľ, ktorého si volí, nemusí byť z horných desaťtisíc – podobne ako Dávid. Obnova príde z ľudsky bezvýznamného prostredia. Postavu Dávida pripomína aj druhý obraz; ohlásený vládca bude pásť Izrael (v. 3). Bude to starostlivý pastier, nie bezohľadný despota. Základom jeho sily bude Boh (v. 3). Tu nemá miesto akékoľvek vynucovanie si autority, kompenzovanie komplexov, či nezvládnuté ego.
Uprostred Micheášovho proroctva je ešte jedno dôležité slovo. Vladár má bratov, ktorí patria k synom Izraela (v. 2). Tým naše čítanie nadobúda familiárny charakter. Globálne udalosti záchrany Izraelského národa sú vyjadrené pomocou rodinného slovníka. Nech sa aj veľké udalosti spásy celého sveta udomácnia v našich rodinách a vzťahoch. Pripravme miesto Ježišovi, ktorý prináša život v pokoji.
Všetkým prajem požehnanú Štvrtú adventnú nedeľu.
Foto: Yøe Kovalík.
Literatúra:
SMITH, R. L., Micah–Malachi (Word Biblical Commentary; Dallas 1984) XXXII.
VARŠO, M., Abdiáš, Jonáš, Micheáš (Trnava 2010).
