5 Keď potom vošiel do Kafarnauma, pristúpil k nemu stotník s prosbou: 6 „Pane, sluha mi leží doma ochrnutý a hrozne trpí.“ 7 On mu povedal: „Prídem a uzdravím ho.“ 8 Stotník mu odpovedal: „Pane, nie som hoden, aby si vošiel pod moju strechu, ale povedz iba slovo a môj sluha ozdravie. 9 Veď aj ja som podriadený človek a mám pod sebou vojakov. Ak daktorému poviem: »Choď!« – ide; inému: »Poď sem!« – tak príde; a svojmu sluhovi: »Urob toto!« – on to urobí.“ 10 Keď to Ježiš počul, zadivil sa a tým, čo ho sprevádzali, povedal: „Veru, hovorím vám: Takú vieru som nenašiel u nikoho v Izraeli. 11 Hovorím vám, že prídu mnohí od východu i západu a budú stolovať s Abrahámom, Izákom a Jakubom v nebeskom kráľovstve, 12 a synovia kráľovstva budú vyhodení von do tmy; tam bude plač a škrípanie zubami.“ 13 A stotníkovi Ježiš povedal: „Choď a nech sa ti stane, ako si uveril.“ A v tú hodinu jeho sluha ozdravel. (Mt 8,5-13)
Zdravie tela je v živote človeka istým dobrom. Lenže neblaží iba poznanie, v čom zdravie spočíva, ale zdravý život. Lebo ak niekto vychvaľuje zdravie a je pokrm, ktorý vyvoláva nedobré šťavy a choroby, čo mu pomôžu chvály na zdravie, keď ho ničia choroby? Podobne máme chápať aj výrok: „Blahoslavení obdarení čistým srdcom, lebo oni uvidia Boha;“ že Pán nenazýva blahoslaveným toho, kto niečo o Bohu vie, ale toho, kto má Boha v sebe.
Lebo sa mi nezdá, že ten, kto bude mať oko duše čisté, bude vidieť Boha, akoby stál pred ním, ale nadsadenosť tohto výroku nám azda dopĺňa to, čo sa na inom mieste hovorí otvorenejšie: „Božie kráľovstvo je medzi vami.“ Aby sme vedeli, že ten, kto si očistil srdce od všetkých tvorov a zlých náklonností, bude vo svojej vlastnej kráse vidieť obraz Božej prirodzenosti.
A zdá sa mi, že čo povedalo Slovo, dá sa zhrnúť do takejto krátkej rady: Vy, ľudia, čo máte v sebe nejakú túžbu hľadieť na opravdivé dobro, keď budete počuť, že Božia veleba je vyššia a vznešenejšia ako nebesia, že jeho sláva je nevysvetliteľná, jeho krása nevysloviteľná a jeho prirodzenosť nemožno vnímať ani pochopiť, neupadnite do zúfalstva, že nemôžete uvidieť to, po čom túžite.
Ak si zasa usilovným a usporiadaným životom obmyješ srdce obtiahnuté a zahalené špinou, zaskveje sa v tebe božská krása: Čo sa stane so železom, keď ho ostrým kameňom obrúsia od hrdze, a to, čo bolo ešte pred chvíľou čierne, odráža od seba slnečné lúče a žiari, to sa stáva aj s vnútorným človekom, ktorého Pán nazýva srdcom. Keď zotrie hrdzavé škvrny, ktoré vykvitli na obraze zo zlého spôsobu života, opäť nadobudne podobnosť s pôvodným a hlavným obrazom a bude dobrý. Lebo čo sa podobá dobru, je iste dobré.
Kto teda vidí seba samého, v sebe samom hľadí na to, po čom túži. A tak sa stáva blaženým ten, kto je obdarený čistým srdcom. Lebo keď hľadí na svoju čistotu, cez obraz vidí pôvodinu. Veď ako tí, čo vidia slnko v zrkadle, hoci neupierajú oči priamo na nebo, nevidia slnko v lesku zrkadla ináč ako tí, čo hľadia do slnka na jeho dráhe, tak aj vy. Aj keď nemáte dosť sily pozorovať a vidieť neprístupné svetlo, ak sa vrátite k tomu, ktorý vo vás od počiatku vytvoril pôvabnú krásu svojho obrazu, máte v sebe, čo hľadáte.
Čistota, oslobodenie od chýb a vášní a odklon od všetkého zla je božské. Ak je teda toto v tebe, potom je v tebe Boh. A keď v tebe bude duch očistený od akéhokoľvek kazu, oslobodený od vášní a chýb a zbavený každej poškvrny, si blažený, lebo budeš ostro a jasne vidieť, a čo uniklo zraku tých, ktorí neboli očistení, to ty očistený uvidíš. Po odstránení materiálnej chmáry z duchovného zraku na čistom bezoblačnom nebi srdca jasne uvidíš blaživé divadlo. A to je čo? Svätosť, čistota, jednoduchosť a všetky lúče tej žiarivej božskej prirodzenosti, pomocou ktorých možno vidieť Boha.
Z Homílií svätého biskupa Gregora Nyssenského (Orat. 6 De beatitudinibus: PG 44, 1270-1271)
