5. pôstna nedeľa C – slovo k prvému čítaniu (Iz 43,16–21)

(16) Toto hovorí Pán, ktorý urobil cestu cez more a cez dravé vody chodník; (17) ktorý vyviedol vozy i kone, vojsko i vojvodcov – ležia mŕtvi, už nevstanú, zanikli, zhasli ako knôt –: (18) „Nemyslite na to, čo bolo, nesnite o veciach dávnych. (19) Hľa, ja tvorím čosi nové, teraz to klíči; nebadáte? Áno, na púšti urobím cestu a rieky na pustatine. (20) Bude ma chváliť poľná zverina, šakaly a pštrosy, že som dal vodu na púšti a rieky na pustatine, aby som napojil svoj ľud, svojho vyvolenca. (21) Ľud, ktorý som si stvoril, bude ohlasovať moju chválu.“

(Iz 43,16–21)

Spomienky na detstvo sú krásne, lebo toto obdobie nášho života býva väčšinou bezstarostné. Je to čas hier, bezpečia a radosti, kedy jednoducho žijeme a nezaťažujú nás problémy dospelých. S pribúdajúcim vekom a pohľadom na šťastné detské tváre sa objavuje príjemná nostalgia a hovoríme si, ako nám vtedy bolo dobre. Nezriedka sa zvykne konštatovať, že v minulosti bolo lepšie. Nech už máme akékoľvek skúsenosti, pravdepodobne nás prekvapí výrok z nedeľného čítania, ktorý dosť prísne zakazuje vracať sa do minulosti: „Nemyslite na to, čo bolo, nesnite o veciach dávnych.“ (v. 19). Pozrime sa na tento výrok bližšie a pokúsme sa nájsť jeho význam a posolstvo.

Výrazy „to, čo bolo“ a „dávne veci“ sú odvolávkou na záhubu Egypťanov v Červenom mori. Izaiáš konštatuje, že aj taká veľká ríša, akou bol v dávnych dobách Egypt, bola premožená a celá jeho vojenská sila sa nenávratne stratila: vozy, kone, vojsko, vojvodcovia – ležia mŕtvi, už nevstanú, zanikli, zhasli ako knôt (v. 17). Keď sa pozrieme, čo sa nachádza pred naším úryvkom, tak tam nájdeme ohlásenie porážky aktuálnej svetovej superveľmoci, ktorou je Babylon (v. 14). Koniec Egypťanov aj babylonskej nadvlády patria medzi to, čo bolo; sú to dávne veci, o ktorých sa nemá snívať. Aký je zmysel tohto zákazu? Veď ide o to, čo Boh urobil pre svoj ľud a ako ho aj teraz zachraňuje.

To, čo si Boží ľud má vtlačiť do mysle, nie je smrť nepriateľov. Pozornosť si pýta čosi nové (v. 19a). Možno by sme čakali, že tým novým bude cesta a voda v púšti (v. 19b). Kto na púšti nenachádza cestu a vodu, ten je stratený (a neplatí to iba obrazne). Avšak uvedené prvky slúžia iba ako povzbudenie, že aj miesto extrémnej núdze sa môže zmeniť na priestor bohatého požehnania. Cieľ je oveľa hlbší a približuje nás k nemu obraz šakalov a pštrosov zo záveru čítania (v. 20). Sú to kultovo nečisté zvieratá. Okrem toho sa ich zavýjanie a škriekanie v Písme spája so žiaľom a nárekom (porov. Mich 1,8). Ale aj napriek očividným znevýhodneniam budú tieto živočíchy „spievať“ na chválu Boha.

Novosťou, ktorá klíči v záhrade Izraela, je Božia chvála; presnejšie ľudia, ktorí budú ohlasovať Božiu chválu (v. 21). O koľko viac ako púštne zvieratá je k postoju chvály pozvaný človek, ktorého si formuje Boh. Chvála je jedna z foriem modlitby, ktorou sa vyjadruje, že Boh je Boh. Vyznávame ňou Božiu zvrchovanosť a vyvyšujeme ho nad všetkým. Dnes počas bojov svetových mocností môžeme viac praktizovať tento osvedčený spôsob modlitby. Nech Pán Boh chráni celý svet a my si chráňme myseľ a srdce a buďme ľuďmi, ktorí prispievajú k obnoveniu pokoja. Všetkým prajem požehnanú nedeľu.

Foto: Yøe Kovalík.
Literatúra: BERGES, U., Jesaja 40–48 (Herders Theologischer Kommentar zum Alten Testament; Freiburg; Basel; Wien 2008).

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.