5. veľkonočná nedeľa A – slovo k prvému čítaniu (Sk 6,1–7)

(1) V tých dňoch, keď počet učeníkov rástol, Helenisti začali šomrať na Hebrejov, že pri každodennom obsluhovaní zanedbávajú ich vdovy. (2) Preto Dvanásti zvolali zhromaždenie učeníkov a povedali: „Nie je správne, aby sme my zanedbávali Božie slovo a obsluhovali pri stoloch. (3) Preto si, bratia, vyhliadnite spomedzi seba sedem osvedčených mužov, plných Ducha a múdrosti, a na túto úlohu ustanovíme ich. (4) My sa budeme celkom venovať modlitbe a službe slova.“ (5) Táto reč sa páčila celému zhromaždeniu a vyvolili si Štefana, muža plného viery a Ducha Svätého, ďalej Filipa, Prochora, Nikanora, Timona, Parmenáša a Mikuláša, prozelytu z Antiochie. (6) Postavili ich pred apoštolov a oni sa modlili a vložili na nich ruky. (7) Božie slovo sa šírilo a počet učeníkov v Jeruzaleme veľmi rástol. Aj veľa kňazov poslušne prijalo vieru.

Sk 6,1–7

Po prečítaní dnešného úryvku zo Skutkov apoštolov sme si pravdepodobne najprv všimli, že v spoločenstve jeruzalemskej cirkvi nastala kríza. Hneď v prvom verši sa totiž spomína šomranie a zanedbávanie. A naozaj, kríza je tu. Aj tie dve negatívne skutočnosti sú reálne prítomné. Ale celkom na začiatku je ešte čosi veľmi povzbudzujúce; počet učeníkov rástol (v. 1). Ako pekne to znie. Od Turíc cirkev rastie, veriacich stále pribúda. Je tu paralela k starozákonnému Božiemu ľudu, ktorý v Egypte tiež rástol, ako to neskôr povie Štefan vo svojej obrannej reči pred veľradou (Sk 7,17). Občas si hovoríme, že v kostoloch nejde o počty, ale o kvalitu. Tá je nespochybniteľná. Veď Ježišovo „Zatiahni na hlbinu“ (Lk 5,4) stále platí. No cirkev nesmie zostať elitnou skupinkou vyvolených, ktorí si vystačia sami a na zvyšok sveta pozerajú zhora.

Staré latinské príslovie hovorí: „Verba movent, exempla trahunt.“ – Slová povzbudzujú, príklady priťahujú. Príťažlivý prvok na spoločenstve veriacich mohol byť práve spôsob, ako sa postavili ku kríze. Čosi v každodennej službe sa zanedbávalo a začalo sa šomrať; rozprávali poza chrbát (v. 2). To sú znaky, že veriaci sú normálni ľudia, ktorí majú svoje nedostatky a môžu šliapnuť vedľa. Keď sa to dostalo k apoštolom, nezamietli problém pod koberec, ani nevynucovali poriadok z pozície moci. Dvanásti sa nebáli vyniesť veci na svetlo a otvorene komunikovali s celým zhromaždením. Obyčajné ľudské a pritom múdre slovo neutralizovalo hundranie a vyvolalo pokoj. Konštruktívne bolo aj počúvanie „vox populi“ – hlasu spoločenstva, ktoré je schopné rozpoznať vo svojom strede osvedčených mužov (v. 3).

Začínali sme tým, že učeníkov v Jeruzaleme pribúdalo. Rástli v kvantite, ale videli sme tiež, že spoločenstvo veriacich spolu s Dvanástimi rástlo do hĺbky. Aj v kríze nasledovali svojho ukrižovaného a vzkrieseného Pána, a vyšli z nej zrelší. Na konci sa opäť spomína počet učeníkov; a tentokrát sa píše, že veľmi rástol (v. 6). Cez svedectvá života prvých kresťanov si Boh priťahoval k sebe ďalších. Nech spôsob, akým sa staviame k aktuálnej kríze a jej dôsledkom, je pre iných povzbudením. Buďme svedkami radosti a nádeje, aby počet Ježišových učeníkov rástol aj dnes.

Foto: Yøe Kovalík
Hudba: Peter Milenky & band – Kedy pochopím

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *