Sobota po 2. veľkonočnej nedeli – slovo k prvému čítaniu (Sk 6,1–7)

(1) V tých dňoch, keď počet učeníkov rástol, Helenisti začali šomrať na Hebrejov, že pri každodennom obsluhovaní zanedbávajú ich vdovy. (2) Preto Dvanásti zvolali zhromaždenie učeníkov a povedali: „Nie je správne, aby sme my zanedbávali Božie slovo a obsluhovali pri stoloch. (3) Preto si, bratia, vyhliadnite spomedzi seba sedem osvedčených mužov, plných Ducha a múdrosti, a na túto úlohu ustanovíme ich. (4) My sa budeme celkom venovať modlitbe a službe slova.“ (5) Táto reč sa páčila celému zhromaždeniu a vyvolili si Štefana, muža plného viery a Ducha Svätého, ďalej Filipa, Prochora, Nikanora, Timona, Parmenáša a Mikuláša, prozelytu z Antiochie. (6) Postavili ich pred apoštolov a oni sa modlili a vložili na nich ruky. (7) Božie slovo sa šírilo a počet učeníkov v Jeruzaleme veľmi rástol. Aj veľa kňazov poslušne prijalo vieru.

Sk 6,1–7

Krátka epizóda zo Skutkov apoštolov nám dáva nahliadnuť do vnútra mladého a dynamicky sa rozvíjajúceho cirkevného spoločenstva v Jeruzaleme. Členovia prvotnej kresťanskej komunity mali bezpochyby vlastný osobný aj pracovný život a po tejto stránke sa nijak neodlišovali od okolitého sveta. Predsa však robili niečo navyše, keď praktizovali akési každodenné obsluhovanie (v. 1). Grécky text Nového zákona prezrádza, že sa jednalo doslova o každodennú diakoniu [διακονία] a vzápätí sa z úst Dvanástich dozvedáme, že to bolo diakonovanie pri stoloch (v. 2).

Nedá sa presne určiť, čo zahŕňala táto každodenná diakonia, kde sa odohrávala a ako konkrétne pri nej dochádzalo k zanedbávaniu vdov (Pervo, 152). Uvedený úzus obsluhovať stoly (porov. Roháčkov preklad), resp. tých, čo pri nich jedia, je možné dať do súvisu so zmienkou o prostriedkoch z predaja majetkov (Sk 4,34–35), ktoré apoštoli rozdeľovali primerane potrebám (Fitzmyer, 348). Či už išlo o roznášanie jedla, prípadne spoločné stravovanie ľudí, ktorí sa nachádzali v hmotnej núdzi, alebo je to ozvena nejakej liturgickej praxe, môžeme zatiaľ nechať otvorené.

S istotou môžeme povedať, že prameňom každej diakonie v cirkevnom spoločenstve je Ježišov postoj. Čítame o tom v správe o poslednej večeri, počas ktorej Ježiš po ustanovení Eucharistie vysloví hlbokú vetu: „Ja som medzi vami ako ten, čo obsluhuje.“ (Lk 22,27). Obsluhujúci (gr. ho diakonōn) Kristus dáva príklad generáciám svojich nasledovníkov. Služba pri stoloch, ale aj služba slova, ktorú si podľa nášho úryvku Dvanásti apoštoli vyhradia pre seba (v. 4), sa má vždy inšpirovať Ježišovou službou. On je služobník par excellence a byť kresťanom znamená nasledovať slúžiaceho Božieho Syna.

Zaujímavé svetlo na diakoniu pri stoloch vrhá opis vyvolenia siedmich kandidátov, medzi ktorých patrí, aj nám dobre známy, prvomučeník Štefan. Ako pri výberových konaniach, aj tu sú nastavené kritériá súcosti pre danú úlohu. Osvedčení ľudia (v. 3) boli ľudia s dobrou reputáciou, to znamená, že okolie o nich vydávalo dobré svedectvo. Žiadalo sa tiež, aby boli plní Ducha a múdrosti. Zdá sa, že sú to dosť vysoké kritériá na to, aby išlo „iba“ o roznášanie jedla. K tomu sa pridáva aj akt poverenia prostredníctvom modlitby a vkladania rúk (v. 6), čo sú neskôr základné prvky ordinácie – vysviacky (Pervo, 161).

Každodenné obsluhovanie ukazuje, že kresťanský postoj lásky k iným sa neobmedzoval len na sviatočné dni. Veriaci nie sme iba v nedeľu a iba v kostole. Ďakujme Ježišovi za jeho vykupiteľské dielo. Hľadajme múdrosť a nechajme sa naplniť Duchom svätým, aby sme rozoznali, v čom má spočívať naša vlastná služba iným. Prajem všetkým pokojný veľkonočný víkend.

Staršie zamyslenie k tomuto úryvku si môžete pozrieť v archíve našej stránky.

Foto: Lenka Molčányiová
Literatúra:
FITZMYER, J. A., The Acts of the Apostles: a new translation with introduction and commentary (Anchor Yale Bible; New Haven; London 2008) XXXI.
PERVO, R. I., Acts: a commentary on the Book of Acts (Hermeneia; Minneapolis, MN 2009).

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.