(5) Keď sa v Ikóniu pohania a Židia so svojimi predstavenými chystali prepadnúť, potupiť a ukameňovať Pavla a Barnabáša (6) a oni sa to dozvedeli, utiekli do lykaonských miest, do Lystry a Derbe a do kraja okolo nich (7) a tam hlásali evanjelium. (8) V Lystre sedával istý muž s chorými nohami. Bol od narodenia chromý a nikdy nechodil. (9) Počúval Pavla hovoriť a on sa naňho zahľadel. A keď videl, že má vieru a môže byť uzdravený, (10) povedal veľkým hlasom: „Postav sa rovno na nohy!“ A on vyskočil a chodil. (11) Keď zástupy videli, čo Pavol urobil, po lykaonsky kričali: „Zostúpili k nám bohovia v ľudskej podobe.“ (12) Barnabáša nazvali Jupiterom a Pavla Merkúrom, lebo on viedol reč. (13) A kňaz Jupiterovho chrámu na predmestí priviedol k bráne býkov s vencami a chcel s ľuďmi obetovať. (14) Keď sa o tom dopočuli apoštoli Barnabáš a Pavol, roztrhli si šaty, vybehli medzi zástup a kričali: (15) „Mužovia, čo to robíte? Aj my sme smrteľní ľudia ako vy. Hlásame vám evanjelium, aby ste sa od týchto márností obrátili k živému Bohu, ktorý stvoril nebo a zem i more a všetko, čo je v nich. (16) On v minulých pokoleniach nechal všetky národy ísť svojou cestou, (17) ale bez svedectva o sebe samom neostával, lebo dobre robil: z neba vám dával dážď a úrodné časy a napĺňal vaše srdcia pokrmom a radosťou.“ (18) Toto hovorili a len-len že utíšili zástupy, aby im neobetovali.
Sk 14,5–18
Obraz Pavla a Barnabáša namaľovaný dnešným čítaním zo Skutkov apoštolov môže prekvapiť aj potešiť. Prekvapení môžeme byť z toho, že keď im v Ikóniu hrozilo nebezpečenstvo, obaja utiekli (v. 6). Niekedy si predstavujeme, že mučeníci z prvokresťanských čias sa sami vrhali do pazúrov divej zvery, nechávali sa väzniť a trýzniť. Ale aj oni boli normálni ľudia a mali v sebe pud sebazáchovy, čo je veľmi potešujúce. Útek nie je vždy prejavom zbabelosti. V prípade apoštolov išlo o opatrnosť a múdrosť. Je pravdepodobné, že sa od niekoho dozvedeli, čo im hrozí a nehrali sa na hrdinov. Ich cieľom nebolo zomrieť, ale hlásať evanjelium (v. 7).
Hlásanie evanjelia v Lystre je spojené so zázrakom uzdravenia chromého človeka. Podrobností o zázraku nie je veľa a uzdravený sa rýchlo vytráca zo scény. Pozornosť sa sústreďuje na reakciu zástupov. Pavla s Barnabášom začnú považovať za bohov v ľudskej podobe. Intuícia obyvateľov Lystry je správna; zázrak, ktorého sú svedkom, má božský pôvod. Ale aby porozumeli, čo sa práve stalo, musí zaznieť slovo pravdy. To, čo urobil Pavol (v. 11), je len odraz toho, čo urobil živý Boh. On urobil svojou mocou všetko; stvoril nebo a zem i more a všetko, čo je v nich (v. 16).
Pri ohlasovaní evanjelia pohanom/ne-Židom sa Pavol nemôže odvolávať na naplnenie prisľúbení, ktoré dal Boh Izraelu. Nedá sa argumentovať Svätým písmom. Krátky trojveršový príhovor nie je kerygmatický ani kristologický, ale teologický (Fitzmyer, s. 532). Východiskom je okolitý svet a príroda, ktorá obsahuje Božie stopy. Boh to zariadil tak múdro, že do svojho stvorenia, ktorého sme aj my súčasťou, napísal správu o sebe. Je prístupná každému, len začať čítať. Veľmi dobrý príklad, ako na to, máme v osobe sv. Františka z Assisi.
Nech sa nám dnes darí nachádzať vo svojom okolí znaky Božej prítomnosti. A buďme tiež kreatívni v tom, ako šíriť evanjelium ďalej.
Foto: Yøe Kovalík
Hudba: Rieka života – Aleluja
Literatúra: Fitzmyer, J. A., The Acts of the Apostles (New Haven; London 2008).
