6. veľkonočná nedeľa B – slovo k prvému čítaniu (Sk 10,25–48)

(25) Keď Peter prišiel do Cézarey, vyšiel mu v ústrety Kornélius, padol mu k nohám a poklonil sa. (26) Ale Peter ho zdvihol a povedal mu: „Vstaň, aj ja som len človek.“ (34) Vtedy Peter otvoril ústa a povedal: „Naozaj poznávam, že Boh nenadŕža nikomu, (35) ale v každom národe mu je milý ten, kto sa ho bojí a koná spravodlivo. (44) Kým Peter toto hovoril, zostúpil Duch Svätý na všetkých, čo počúvali slovo. (45) A veriaci z obriezky, čo prišli s Petrom, žasli, že sa dar Ducha Svätého vylial aj na pohanov, (46) lebo ich počuli hovoriť jazykmi a velebiť Boha. Vtedy Peter povedal: (47) „Môže ešte niekto zabrániť, aby boli vodou pokrstení tí, čo dostali Ducha Svätého tak ako my?“ (48) A rozkázal ich pokrstiť v mene Ježiša Krista. Potom ho prosili, aby u nich niekoľko dní zostal.

Sk 10,25–26.34–35.44–48
Audionahrávka zamyslenia…

Rozprávanie o pohanskom stotníkovi Kornéliovi tvorí päť epizód. Prvá obsahuje Kornéliovu (10,1–8) a druhá Petrovu víziu (10,9–16). V tretej epizóde (10,17–23a) je opísaný príchod a prijatie poslov od Kornélia v Joppe. Štvrtá epizóda (10,23b – 48) sa odohráva v Kornéliovom dome a obsahuje Petrovo svedectvo. Záver tvorí Petrova sebaobrana v Jeruzaleme, pri ktorej vysvetľuje svoje konanie v Cézarei u Kornélia (11,1–18). Vrcholom celého príbehu je práve štvrtá časť, z ktorej je aj naše dnešné liturgické čítanie (Fitzmyer, 458).

Kornélius so svojimi príbuznými a priateľmi sa z úst apoštola Petra dozvedá, kto je milý Bohu – každý, kto sa ho bojí (gr. foboumenos) a koná spravodlivo (v. 35). Konanie spravodlivosti pred Bohom sa očakáva a je prijateľné. Viac problematický môže byť pre súčasného čitateľa Písma strach, ktorý sa tu spomína. Báť sa Boha v biblickom kontexte neznamená utekať pred ním alebo skrývať sa (napr. ako Adam v raji). Práve naopak, žalmista vo svojej modlitbe neváha spojiť strach pred Bohom s priateľstvom: „Pán bude dôverným priateľom tým, čo sa ho boja“ (Ž 25,14).

Stotník Italskej kohorty Kornélius bol charakterizovaný ako bohabojný (gr. foboumenos) už od začiatku (10,2). Slovo bohabojní bol aj technický termín, ktorým sa označovali ne-Židia inklinujúci k Judaizmu (Fitzmyer, 450). Môžeme povedať, že to boli ľudia, v ktorých Boh už vzbudil isté „sympatie“ a oni reagovali pozitívne. Nepovažovali Boha Izraela za hrozbu, ale obracali sa k nemu s dôverou, hoci vnímali, že svojím pôvodom nepatria naplno k vyvolenému národu. V Petrových slovách svitla nádej Kornéliovi aj všetkým úprimne hľadajúcim.

V závere nášho čítania sa bohabojný Kornélius úplne vytráca zo scény; jeho meno sa viac nespomenie. Do popredia sa dostáva vyliatie a účinkovanie Ducha Svätého. Duch pôsobil v prítomných skôr, ako boli pokrstení. To, že hovorili jazykmi by sa dalo vysvetliť všelijako, ale oni aj velebili Boha (v. 46). Modlitba velebenia nám pripomína Máriu a jej chválospev Magnificat (Lk 1,46). Je to zároveň impulz pre našu kresťanskú osobnú modlitbu, ktorá je prosbou a ďakovaním, ale aj úžasom nad tým, kto a aký je Boh – že on je Láska, Pravda, Život.

My sme pravdepodobne nezažili vyliatie Ducha Svätého pred vlastným krstom. Ale môžeme sa ním napĺňať každý deň po našom krste (Ef 5,18). Prajem všetkým požehnanú nedeľu a vyprosujem úprimnú radosť z viery a schopnosť žasnúť.

Foto: Yøe Kovalík
Hudba:
Literatúra: FITZMYER, J. A., The Acts of the Apostles (Anchor Yale Bible; New Haven; London 2008) XXXI.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.