(23) Pavol pobudol nejaký čas v Antiochii a šiel ďalej. Postupne prechádzal galatským krajom a Frýgiou a povzbudzoval všetkých učeníkov. (24) Do Efezu prišiel istý Žid menom Apollo, rodom Alexandrijčan, muž výrečný a zbehlý v Písmach. (25) Bol poučený o Pánovej ceste a so zápalom ducha hovoril a správne učil o Ježišovi, hoci poznal iba Jánov krst. (26) Začal teda smelo vystupovať v synagóge. Keď ho počuli Priscilla a Akvila, vzali ho k sebe a dôkladnejšie mu vysvetlili Božiu cestu. (27) A keď chcel odísť do Achájska, bratia ho povzbudzovali a napísali učeníkom, aby ho prijali. Keď ta prišiel, veľmi pomohol tým, čo z milosti uverili. (28) Lebo rázne usviedčal Židov a verejne dokazoval z Písem, že Ježiš je Mesiáš.
Sk 18,23–28
Apollo je zaujímavá postava ranokresťanských čias, ktorá má čo povedať aj nám. V dnešnom liturgickom čítaní vidíme človeka, ktorý nebol ani pokrstený. Dnes by sme povedali, že nebol formálne začlenený do Kristovej cirkvi. Napriek tomu poznal kresťanstvo (na tomto mieste označené ako Pánova cesta) a navyše správne učil o Ježišovi (v. 25). On nie len rozumel Ježišovej osobe a jeho posolstvu, ale bol aj učiteľom viery. To je čosi veľmi vzácne a nečakané. Koľkokrát totiž my kresťania nielenže nedokážeme učiť iných o Ježišovi, ale máme rezervy v tom, aby sme ho vôbec chápali.
Skutky apoštolov zdôrazňujú, že Žid Apollo „dostal do vienka“ výrečnosť a zbehlosť v Písmach (v. 24). No medzi riadkami je pre vnímavého čitateľa ukrytá ďalšia jeho charakteristika – učenlivosť. Niekto nám neznámy ho uviedol do kresťanstva; slovo evanjelia v ňom našlo úrodnú pôdu a on následne správne (gr. akribōs) učil o Pánovej ceste. Apollo „triafal do čierneho“ čo sa týka Ježiša, ale bol schopný prijať v tejto veci ďalšie poučenie od Priscilly a Akvilu, ktorí mu ešte dôkladnejšie (gr. akribesteron) vysvetlili Božiu cestu (v. 26). Z toho vyplýva, že vo viere je možný a potrebný rast.
Vďaka svojej otvorenosti pre pravdu sa Apollo mohol hlbšie ponoriť do tajomstva Ježiša Krista. Hoci poznal pravdu, nesprával sa ako jej vlastník, ale ako jej služobník. Všimnime si, ako sa konkrétne prejavil tento jeho postoj služobníka vo vzťahu k iným. Skôr než sa stretol s Priscillou a Akvilom, vystupoval smelo (v. 26) v efezskej synagóge. Je zrejmé, že mu nechýbala odvaha a údernosť, no nevieme, ako jeho horlivosť pôsobila na poslucháčov. Poučený Priscillou a Akvilom odchádza do Achajska a tu už Skutky ukážu, že jeho prítomnosť prináša dobré ovocie, lebo veľmi pomohol ďalším veriacim (v. 27).
Možno by sme v Apollovi mohli vidieť vzor ideálneho katechumena, ktorý sa pripravuje na krst. Pre katechumenov aj pre nás, ktorí už sme pokrstení, je pekným príkladom, ako Božia milosť účinkuje v človeku a rozvíja prirodzené danosti. Rovnako je potrebné viac chápať, že pri slávení krstu nejde len o zväčšovanie počtu členov Cirkvi, ale najmä o kvalitu nového života v Ježišovi Kristovi a o ponorenie do tajomstva lásky Otca, Syna a Ducha Svätého. Ak sa vydáme na takúto cestu, naša kresťanská prítomnosť medzi ľuďmi nebude záťažou, ale pomocou, radosťou a svetlom.
Všetkým prajem požehnaný deň.
Foto: Lenka Molčányiová
Literatúra:
FITZMYER, J. A., The Acts of the Apostles (Anchor Yale Bible; New Haven; London 2008) XXXI.
PANCZOVÁ, H., Grécko-slovenský slovník (Bratislava 2012).
