(1) Tu prišli niektorí z Judey a poúčali bratov: „Ak sa nedáte obrezať podľa Mojžišovho predpisu, nemôžete byť spasení.“ (2) Keď sa s nimi Pavol a Barnabáš dostali do sporu a nie malej hádky, rozhodli, že Pavol, Barnabáš a niektorí ďalší z nich pôjdu s touto spornou otázkou k apoštolom a starším do Jeruzalema. (22) Vtedy sa apoštoli a starší s celou cirkvou uzniesli, že spomedzi seba vyberú mužov a pošlú ich s Pavlom a Barnabášom do Antiochie. Boli to Júda, ktorý sa volal Barsabáš, a Sílas, poprední muži medzi bratmi. (23) Po nich poslali tento list: „Apoštoli a starší bratia pozdravujú bratov z pohanov v Antiochii, Sýrii a Cilícii. (24) Počuli sme, že vás niektorí, čo vyšli z nás, znepokojili a rozvrátili vám srdcia rečami, hoci sme ich ničím nepoverili. (25) Preto sme sa zhromaždili a jednomyseľne sme sa uzniesli, že vyberieme mužov a pošleme ich k vám s našimi drahými Barnabášom a Pavlom, (26) ľuďmi, ktorí vydali svoj život za meno nášho Pána Ježiša Krista. (27) Vyslali sme teda Júdu a Sílasa a oni vám aj ústne povedia to isté. (28) Lebo Duch Svätý a my sme usúdili, že nebudeme na vás klásť nijaké iné bremeno okrem toho nevyhnutného: (29) zdŕžať sa mäsa obetovaného modlám, krvi, udusených zvierat a smilstva. Ak sa budete tohoto chrániť, budete konať správne. Buďte zdraví!“
(Sk 15,1–2.22–29)
Kresťanstvo má so židovstvom spoločnú tému spásy. Keď Izraelu hrozila záhuba, Boh sa mu dal poznať ako spasiteľ – záchranca. Záchrana Božieho ľudu prišla v čase egyptského, asýrskeho či babylonského útlaku. Proroci ukazovali, že spása nemusí zostať len v rovine nostalgických spomienok na nedávnu resp. dávnu minulosť, ale môže byť aj nádejou pre budúcnosť. Joel zoči voči Pánovmu súdnemu dňu, ktorý má zasiahnuť celý svet, ukázal, že existuje východisko: „každý, kto bude vzývať Pánovo meno, bude zachránený“ (Joel, 3,5).
Myšlienku z Joela opakuje apoštol Peter na Turíce: „Každý, kto bude vzývať Pánovo meno, bude spasený“ (Sk 2,21). Máme tu posun od mena Jahve k menu Ježiš, pretože v novozákonnej dobe titul Pán (gr. Kyrios) označuje Ježiša. Volanie Ježišovho mena, obrátenie sa naňho, modlitba, vovádza do Ježišovej zachraňujúcej blízkosti. Zdalo by sa, že otázka spásy je tým vyriešená. Ale náš dnešný úryvok zo Skutkov apoštolov ukazuje, že otázku spásy bolo potrebné preskúmať s ohľadom na množstvo nových kresťanov, ktorí mali nie židovský, ale pohanský pôvod.
Možnosť spásy pre židov nebola spochybnená. Ale istá skupina podmieňovala možnosť spásy pohanov obriezkou a záväzkom zachovávať Mojžišov zákon (v. 1). Cirkev na prvom koncile odmietla ich názor ako nesprávny a neprikazovala, aby pohania boli najprv začlenení do židovstva. Peter ide dokonca ešte ďalej a prehlbuje pohľad na spásu kresťanov, ktorí pochádzajú zo židovstva, keď hovorí: „veríme, že aj my (kresťania zo židovstva) budeme spasení milosťou Pána Ježiša takisto ako oni (kresťania z pohanstva)“ (v. 11). Skutočne platí, že spása je milosť. Je to ničím nezaslúžený dar od Boha.
Volanie Pánovho mena a milosť si neprotirečia. Naopak, dopĺňajú sa a vyjadrujú dva aspekty tej istej skutočnosti. Stretáva sa tu Božia iniciatíva a ľudská odpoveď. Boh daruje milosť spásy každému a človek sa pre ňu disponuje modlitbou. Božej spásy sa nemôžeme zmocniť, ale máme sa ňou nechať preniknúť zvnútra (Hučko, 57). Tešme sa z múdreho rozhodnutia, ktoré na začiatku urobili naši otcovia vo viere. Ďakujme za dar Božej spásy a buďme pre iných jej svedkami.
Všetkým prajem požehnanú májovú nedeľu.
Foto: Yøe Kovalík.
Literatúra: HUČKO, L., Hľadanie súvislostí. Úvahy a myšlienky (Bratislava 2009).
