7. veľkonočná nedeľa B – slovo k evanjeliu (Jn 17,11b-19)

Posledná večera od Majstra Pavla z Levoče
Posledná večera od Majstra Pavla z Levoče

Ježiš pozdvihol oči k nebu a modlil sa: „Svätý Otče, zachovaj ich vo svojom mene, ktoré si ty dal mne, aby boli jedno ako my. Kým som bol s nimi, ja som ich zachovával v tvojom mene, ktoré si mi dal. Ochránil som ich a nikto z nich sa nestratil, iba syn zatratenia, aby sa splnilo Písmo. Ale teraz idem k tebe a toto hovorím na svete, aby mali v sebe moju radosť – a úplnú. Dal som im tvoje slovo a svet ich znenávidel, lebo nie sú zo sveta, ako ani ja nie som zo sveta. Neprosím, aby si ich vzal zo sveta, ale aby si ich ochránil pred Zlým. Nie sú zo sveta, ako ani ja nie som zo sveta. Posväť ich pravdou; tvoje slovo je pravda. Ako si ty mňa poslal na svet, aj ja som ich poslal do sveta a pre nich sa ja sám posväcujem, aby boli aj oni posvätení v pravde.“
(Jn 17,11b-19)

V úryvku z takzvanej Ježišovej veľkňazskej modlitby, ktorá nachádza svoj kontext v poslednej večeri Ježiša so svojimi učeníkmi môžeme sledovať silný reťazec pojmov a myšlienok. V úvode s dôrazom počúvame o Otcovom mene, ktoré on dal Ježišovi. Sila tohto dôrazu sa trošku stráca v našom súčasnom preklade. Grécky text v oboch veršoch zachováva úplne rovnaký výraz: ἐν τῷ ὀνόματί σου ᾧ δέδωκάς μοι (en to onómati su ho dédokás moi). Upravený text by vyzeral asi takto:
„Svätý Otče, zachovaj ich v tvojom mene, ktoré si mi dal, aby boli jedno ako my.
Kým som bol s nimi, ja som ich zachovával v tvojom mene, ktoré si mi dal.“ (Jn 17,11b-12a)
Toto opakovanie nám prezrádza dve veci: zdôraznenie Otcovho mena a to, že ho on dal Synovi. Opakovaním aj toto istého slovesa vnímame, že Syn robí to isté čo Otec: zachováva v mene. Tento grécky datív však môže mať aj inštrumentálny význam, čo by sa teda dalo preložiť ako: zachovať ich svojím menom. Čitateľ Sv. písma sa pri tomto zdôrazňovaní mena len ťažko ubráni tomu, aby tu nevidel spojenie s udalosťou Exodu a konkrétnejšie s udalosťou zjavenia Božieho mena Mojžišovi. Toto Božie meno, ktoré je v židovskej tradícii sväté a preto nevysloviteľné a ktoré reprezentuje Boha samého, toto meno bolo dané Synovi.
Štrnásty verš znova nadväzuje na tieto myšlienky, keď hovorí: „Dal som im tvoje slovo.“ Otec dal Synovi svoje meno a Syn im dal jeho slovo. V tejto reťazi sa zdá, akoby meno a slovo sa dali zameniť. Otcovo meno je jeho slovo. Aj z hľadiska jazykového môžeme povedať, že meno je vlastne slovo avšak toto slovo nesie v sebe celú osobu.
Nasledujúci verš sa tiež vracia k myšlienke zo samého začiatku nášho úryvku. Ježiš tu vyslovuje svoju prosbu: „Neprosím, aby si ich vzal zo sveta, ale aby si ich ochránil (τηρέω (teréo)) pred Zlým,“ (Jn 17,15). Použité sloveso je tu pritom to isté ako v prípade prosby z jedenásteho a dvanásteho verša: „Zachovaj (τηρέω) ich vo svojom mene/svojím menom,“ (Jn 17,11). Aby sme to prepojenie mohli vnímať lepšie, použime to isté sloveso a Ježišovu prosbu zo štrnásteho verša parafrázujme: „Zachovaj (τηρέω) ich pre Zlým.“ Byť zachovaný od Zlého znamená byť zachovaný v Otcovom mene alebo Otcovým menom.
Evanjelium pokračuje ďalej: „Posväť ich pravdou; tvoje slovo je pravda,“ (Jn 17,17). Po spojení mena a slova, prichádza spojenie slova a pravdy. Ak je slovo pravda mohli by sme znova parafrázovať: „Posväť ich slovom.“ Vzniká nám tak reťaz: meno – slovo – pravda. Uprostred stojí slovo. Pri toľkonásobnom opakovaní slova slovo sa čitateľ znova ťažko ubráni, tentoraz, aby si nespomenul na prológ Jánovho Evanjelia: „Na počiatku bolo Slovo a Slovo bolo u Boha a to Slovo bolo Boh,“ (Jn 1,1). Toto Slovo je Ježiš sám. V tomto Slove, ktoré je pravdou majú byť učeníci posvätení. A v už spomenutom štrnástom verši sme sa dozvedeli, že Syn dal toto Slovo učeníkom – dal im teda seba samého. Myšlienkovo tu zapadá záver dnešného úryvku. Ježiš, tým, že sa dáva sa posväcuje: „Za/pre nich sa ja sám posväcujem“ (Jn 17,19). Používa sa tu predložka ὑπέρ (hyper), ktorá je dôležitá v kontexte Eucharistie. V Lukášovom Evanjeliu Ježiš pri poslednej večeri hovorí: „Toto je moje telo, ktoré sa dáva za (ὑπέρ) vás … Tento kalich je nová zmluva v mojej krvi, ktorá sa vylieva za (ὑπέρ) vás,“ (Lk 22,19.20). Ježiš sa dáva celý, dáva svoj život a tak sa posväcuje. Tak sú posvätení aj učeníci, lebo v nezištnom dávaní svojho života za/pre druhých človek nachádza pravdu o svojom živote. Ježiš sa s touto pravdou dokonca stotožňuje. Hovorí: „Ja som cesta, pravda a život,“ (Jn 14,6). Ježiš je touto pravdou, lebo jeho celé bytie je darovaním sa a to darovaním sa úplným.

Matúš Imrich

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.