je svedok dôležitý?“ spýtal sa Paľko po návrate zo školy.
„Svedok je vždy veľmi dôležitý, ba povedal by som, že pre poznanie pravdy je takmer nenahraditeľný,“ filozofoval dedko.
„Myslíš“?“
„Nemyslím, viem to určite.“
„Tak som asi dačo pokazil,“ vyriekol Paľko a slzy mal na krajíčku.
„Čo sa stalo?“ spadol dedko zo svojho filozofického obláčika do tvrdej reality.
„V našej triede niekto ukradol zo šatne drahé topánky. Všetci obvinili spolužiaka, ktorý je taký…, chudobný.“
„Aj ty?“
„Nie, ja nie, ja som bol ticho,“ ticho odpovedal Paľko.
„To som rád,“ potešil sa dedko.
„Ja som videl, kto tie topánky ukradol, preto som bol ticho,“ rozplakal sa Paľko.
„Svedok musí byť odvážny a pravdovravný. Klamať sa dá aj tak, že mlčíš. Predstav si, že by sa Ján bál.“
„Dedko, ja to dám zajtra do poriadku, aj keď asi schytám.“
© Júlia Hubeňáková
14. 12. 2014, 3. adventná nedeľa
Bol človek, ktorého poslal Boh, volal sa Ján. Prišiel ako svedok vydať svedectvo o svetle, aby skrze neho všetci uverili. On sám nebol svetlo, prišiel iba vydať svedectvo o svetle.
A toto je Jánovo svedectvo: Keď Židia z Jeruzalema poslali k nemu kňazov a levitov, aby sa ho pýtali: „Kto si ty?“, on vyznal a nič nezaprel. Vyznal: „Ja nie som Mesiáš.“
„Čo teda, „pýtali sa ho, „si Eliáš?“
Povedal: „Nie som.“
„Si prorok?“ Odpovedal: „Nie.“
Vraveli mu teda: „Kto si? Aby sme mohli dať odpoveď tým, čo nás poslali. Čo hovoríš o sebe?“
Povedal: „Ja som hlas volajúceho na púšti: ‚Vyrovnajte cestu Pánovi,‘ ako povedal prorok Izaiáš.“
Tí vyslaní boli spomedzi farizejov. A pýtali sa ho: „Prečo teda krstíš, keď nie si Mesiáš ani Eliáš, ani prorok?“ Ján im odpovedal: „Ja krstím vodou. Medzi vami stojí ten, ktorého nepoznáte. On prichádza po mne a ja nie som hoden rozviazať mu remienok na obuvi.“
To sa stalo v Betánii za Jordánom, kde Ján krstil. Jn 1, 6-8. 19-28
