Z Veľkonočnej homílie starovekého autora
Keď Pavol uvažuje o šťastí z obnovenej spásy, volá: „Ako skrze Adama vstúpila do tohto sveta smrť, tak sa skrze Krista vrátila svetu spása.“ A ešte: „Prvý človek zo zeme je pozemský, druhý človek z neba, nebeský.“
A ďalej hovorí: „Ako sme nosili obraz pozemského,“ čiže starého človeka v hriechu, „tak budeme nosiť aj obraz nebeského,“ to znamená: v Kristovi sa držme spásy prijatého, vykúpeného, obnoveného a očisteného človeka, lebo ten istý Apoštol hovorí: Kristus je začiatok, čiže pôvodca vzkriesenia a života. Potom sú tí, čo patria Kristovi, teda, čo žijú čisto podľa jeho príkladu. Oni majú v jeho vzkriesení bezpečnú nádej, že budú s ním vlastniť prisľúbenú slávu v nebi, ako sám Pán v evanjeliu hovorí: „Kto bude nasledovať mňa, nezahynie, ale prejde zo smrti do života.“
Takto je Spasiteľovo umučenie záchranou ľudského života. On dobrovoľne za nás zomrel, aby sme my, čo v neho veríme, večne žili. On rozhodol na čas stať sa tým, čím sme my, aby sme my, čo sme dostali prisľúbenie jeho večnosti, mohli žiť s ním večne.
Toto je tá milosť nebeských tajomstiev, toto je veľkonočný dar, vytúžený sviatok roka, počiatok nového stvorenia.
Preto deti zrodené v oživujúcom kúpeli svätej Cirkvi, znovuzrodené v detskej jednoduchosti, kričia v nevinnosti svedomia. Preto čistí otcovia a cudné matky vierou plodia nespočetné nové pokolenie.
Preto pod stromom viery z lona čistého prameňa žiari krása sviec. Preto sa posväcujú darom nebeskej milosti a živia sa slávnym tajomstvom duchovnej sviatosti.
Preto sa bratské spoločenstvo jediného ľudu, odchované v lone svätej Cirkvi, klania podstate jediného božstva a mocnému menu troch osôb a s prorokom spieva žalm výročnej slávnosti: „Toto je deň, ktorý učinil Pán, plesajme a radujme sa z neho.“
Aký deň, pýtam sa? Ten, ktorý dáva vznik životu, počiatok svetlu, pôvodca svetla, čiže sám Pán Ježiš Kristus, ktorý hovorí o sebe: „Ja som deň; kto chodí vo dne, nepotkne sa.“ To znamená: Kto nasleduje Krista vo všetkom, dostane sa v jeho šľapajach až k trónu večného svetla; ako sa on sám modlil za nás k Otcovi, kým bol ešte v tele: „Otče, chcem, aby aj tí, čo uverili vo mňa, boli tam, kde som ja; aby aj oni ostávali v nás, ako ty vo mne a ja v tebe.“
(Sermo 35, 6-9: PL 17 [ed. 1879], 696-697)
