Ľubica

V triede to vrelo ako v úli. Prišla k ním nová žiačka, Ľubica. Neprijali ju. Poza chrbát ju prezývali „Ľubica medvedica.“ Nikto jej neponúkol miesto, sadla si do poslednej lavice. Otca mala v base, zlodejka jedna. V triede to vrelo ako v úli. Jednému spolužiakovi zmizla desiata. Ešte sa to nikdy nestalo. Určite ju potiahla tá nová. Obkľúčili ju, zovreli päste, nemala úniku. Srdce jej bilo až v hrdle, bála sa. V triede to vrelo ako v úli, kruh sa zmenšoval. Keby tak zazvonilo. Zazvonil mobil. A práve spolužiakovi, ktorému niekto ukradol desiatu. Len čosi zavrávoral. Podišiel k Ľubici a napriahol ruku, zdalo sa, že vo vzduchu visí facka. Nevisela. „Volala mi mama, zabudol som si desiatu doma, prepáč.“ „V poho,“ odvetila Ľubica a až teraz sa jej začali do očí tisnúť slzy. Nedovolila im to. Päste povolili, kruh sa rozplynul ako dym, v triede nastalo absolútne ticho. Muchu by bolo počuť. Triedna ich nevedela dosť vynachváliť, akí sú vzorní. Vidno, že dospievajú.