Mojžiš povedal ľudu: (16) „Dnes ti Pán, tvoj Boh, prikazuje, aby si zachovával tieto príkazy a ustanovenia; zachovávaj a plň ich z celého svojho srdca a z celej svojej duše. (17) Dnes si si vyvolil Pána, že bude tvojím Bohom, že budeš kráčať po jeho cestách, zachovávať jeho príkazy, nariadenia a ustanovenia a poslúchať jeho rozkazy. (18) A Pán si ťa dnes vyvolil, že budeš jeho osobitným ľudom, ako ti povedal, a že budeš zachovávať všetky jeho príkazy, (19) že ťa vyvýši nad všetky národy, ktoré stvoril na svoju chválu, česť a slávu, aby si bol svätým ľudom Pána, svojho Boha, ako povedal.“
Dt 26,16–19
Vyvolený ľud (v. 18) sa v našom čítaní z Knihy Deuteronómium stretáva s vyvoleným Bohom (v. 17). Akt vyvolenia je obojstranný. Hebrejský výraz, ktorým sa tu vyvolenie označuje, má v sebe rozmer hovorenia. Preto by sme mohli spolu s ďalšími slovenskými prekladmi (pozri www.biblia.sk) použiť radšej slovo vyhlásiť: Ľud vyhlásil, že jeho Bohom bude Pán (dosl. Jahve) a Pán (dosl. Jahve) vyhlásil Izrael za svoj ľud. Je to ako uzatváranie manželstva (Christensen, 646), pri ktorom muž vyhlasuje ženu za svoju manželku a žena vyhlasuje muža za svojho manžela.
Všetci manželia veľmi dobre vedia, aký je rozdiel medzi slávnostným svadobným dňom a každodennou realitou, keď treba povedané potvrdzovať životom. Podobne sa môžeme pozerať aj na vzťah medzi Bohom a Izraelom. Zo strany človeka platí, že nestačí vyvoliť si Boha raz, niekedy v minulosti – hoci to je dôležitý základ. Výraz dnes, ktorý sa v našom čítaní opakuje trikrát (vv. 16.17.18), nepredstavuje iba dávny deň, keď Mojžiš predniesol znenie zmluvy v moabskej krajine pred vstupom do zasľúbenej zeme, ale je to každý nový deň, počas ktorého treba povedať Bohu svoje áno.
Môže sa nám zdať, že Písmo je plné vecí, ktoré Boh od Izraela žiada; náš úryvok odhaľuje, čo od Boha dostáva. Najväčším darom je on sám, jeho Pán. Táto skutočnosť je vyjadrená spojením osobitný ľud (v. 18). Boh pristupuje k Izraelu inak, ako k ostatným národom, ktoré stvoril. Osobitosť je predstavená hebrejským výrazom segullah. V profánnom význame sa týmto slovom označuje nejaké vlastníctvo; teda majetok, ktorý je pre človeka vzácny a chráni si ho. Rovina vzťahu medzi Bohom a Izraelom však nie je vecná, ale osobná. Boh sa dáva Izraelu spoznať, komunikuje s ním, načúva mu.
Dnešok starozákonného Božieho ľudu Izraela plynule prechádza do dneška novozákonného Božieho ľudu Cirkvi. Ježiš sa za svoju milovanú nevestu – za nás – obetoval na kríži (Ef 5,25–27) a my v tejto udalosti spoznávame, akí sme vzácni v Božích očiach. Skúsenosť jeho lásky nám dáva silu plniť jeho vôľu z celého srdca a z celej duše (v. 16). Povedzme aj dnes Bohu svoje áno a tešme sa z jeho áno, ktoré hovorí on nám. Všetkým čitateľkám a čitateľom vyprosujem požehnaný deň v Božej prítomnosti.
Foto: Yøe Kovalík
Hudba: Timothy – Prosím, vstúp
Literatúra:
CHRISTENSEN, D. L., Deuteronomy 21:10–34:12 (Word Biblical Commentary; Dallas 2002) 6B.
