Streda po 5. veľkonočnej nedeli – slovo k prvému čítaniu (Sk 15,1–6)

(1) Prišli niektorí z Judey a poúčali bratov: „Ak sa nedáte obrezať podľa Mojžišovho predpisu, nemôžete byť spasení.“ (2) Keď sa s nimi Pavol a Barnabáš dostali do sporu a nie malej hádky, rozhodli, že Pavol, Barnabáš a niektorí ďalší z nich pôjdu s touto spornou otázkou k apoštolom a starším do Jeruzalema. (3) Cirkev ich teda vypravila a oni išli cez Feníciu a Samáriu a rozprávali, ako sa obrátili pohania, a všetkým bratom pôsobili veľkú radosť. (4) Keď prišli do Jeruzalema, prijala ich cirkev, apoštoli a starší a oni vyrozprávali, aké veľké veci s nimi urobil Boh. (5) Tu vstali niektorí, čo uverili zo sekty farizejov, a hovorili: „Treba ich obrezať a prikázať im, že musia zachovávať Mojžišov zákon.“ (6) Apoštoli a starší sa zišli a skúmali túto vec.

Sk 15,1–6

Udalosti dnešného liturgického čítania nás privádzajú naspäť do Sýrskej Antiochie, odkiaľ boli Pavol a Barnabáš vyslaní na prvú misijnú cestu (Sk 13,1–3). Antiochia je krásnym príkladom cirkevného spoločenstva, ktoré prijíma evanjelium a podáva ho ďalej. Je ako žena, ktorá sa stáva mamou a neprestáva byť dcérou – v tomto prípade dcérou cirkvi v Jeruzaleme a mamou miest, ktoré navštívili naši dvaja apoštoli. V tomto kontexte lepšie chápeme, prečo sa odpoveď na otázku o nutnosti obriezky hľadá práve v Jeruzaleme. Je to múdre pýtanie si materinskej rady (Fitzmyer, 539).

Kto môže byť spasený/zachránený? Túto otázku si kládli učeníci, keď počuli Ježišove slová o ťave a uchu ihly, ktoré adresoval bohatému poprednému mužovi (Lk 18,26). Spor v Antiochii sa však nezačína otázkou, ale tvrdením. Ktosi z Judey prichádza a už má všetko jasné; obriezka podľa Mojžišovho predpisu (v. 1) je nutná pre spásu veriacich z pohanstva. Vieme, že vopred pripravené riešenie nebýva vždy správne. Chýba totiž priestor na debatu aj základná argumentácia. Navyše obriezka sa v Písme nespájala so spásou ako takou, ale bola znakom zmluvy (Pervo, 368).

Tendenciu, aby sa obriezka spolu so zachovávaním Mojžišovho zákona stala povinnou pre všetkých, vidíme aj v Jeruzaleme, hoci ako podmienka spásy sa tu výslovne neuvádza (v. 5). O vyriešení tohto veľkého sporu budeme čítať v piatok (Sk 15,22–31). Dnes si všimnime, čo sprevádzalo Pavla a Barnabáša na ich ceste z Antiochie do Jeruzalema. Zvesť o obrátení pohanov všetkým pôsobila veľkú radosť (v. 3). Cirkev je spoločenstvo radosti; pravej, nefalšovanej, úprimnej. A tiež radosti z toho, že sa druhým darí. Našli sa samozrejme aj „kazitelia“ radosti obmedzení vidieť veľké Božie veci (v. 4). Ale aj tí dostávajú priestor na vyjadrenie svojho názoru, čo je dobrý znak.

Učme sa počúvať, keď iní vyjadrujú svoj názor. A nech ovocie Ducha, ktorým je radosť, prežaruje celý náš deň.

Foto: Yøe Kovalík
Hudba: Espe – Tebe môj Boh
Literatúra:
FITZMYER, J. A., The Acts of the Apostles (Anchor Yale Bible; New Haven; London 2008).
PERVO, R. I., Acts: a commentary on the Book of Acts (Hermeneia; Minneapolis, MN 2009).

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.