Utorok po 2. veľkonočnej nedeli – slovo k prvému čítaniu (Sk 4,32–37)

(32) Množstvo veriacich malo jedno srdce a jednu dušu. A nik z nich nehovoril, že niečo z toho, čo mal, je jeho, ale všetko mali spoločné. (33) Apoštoli veľkou silou vydávali svedectvo o zmŕtvychvstaní Pána Ježiša a na všetkých spočívala veľká milosť, (34) veď medzi nimi nebolo núdzneho, lebo všetci, čo mali polia alebo domy, predávali ich a čo za ne utŕžili, prinášali (35) a kládli apoštolom k nohám, a rozdeľovalo sa každému podľa toho, kto ako potreboval. (36) Aj Jozef, ktorému apoštoli dali meno Barnabáš, čo v preklade znamená syn Útechy, levita, rodom Cyperčan, (37) mal roľu, predal ju a peniaze priniesol a položil apoštolom k nohám.

Sk 4,32–37

Antropologička Margaret Meadová na otázku, čo považuje za prvý dôkaz civilizácie, odpovedala, že ľudskú stehennú kosť s uzdravenou zlomeninou. Svoje tvrdenie odôvodňuje na procese terapie, pretože aby jednotlivec mohol prežiť takúto zlomeninu, muselo byť oňho dostatočne dlho postarané, až kým sa kosť zahojila. Iní mu zatiaľ poskytovali ochranu, potravu a tekutiny. Zo slov tejto antropologičky vyplýva, že byť (civilizovaným) človekom znamená starať sa o tých, ktorí to nedokážu sami, až kým sa nedajú do poriadku.

Nachádzame niečo podobné aj v duchovnej oblasti? Dnešné čítanie zo Skutkov apoštolov nám podáva ďalšiu charakteristiku prvého kresťanského spoločenstva v Jeruzaleme. Mali jedno srdce a jednu dušu (v. 32). Presnejšie boli jedno srdce a jedna duša. Ovocím tejto vnútornej harmónie bolo, že sa vedeli postarať o všetkých, preto medzi nimi nebolo núdzneho (v. 34). Že nešlo o maličkú skupinku, potvrdzuje údaj o počte mužov, ktorých bolo päťtisíc (Sk 4,4).

Prečo nebolo núdznych? Neodmietali ich prijať medzi seba, nevyviezli ich kamsi preč, ani ich nenechali zomrieť. Boli to civilizovaní ľudia. Starali sa o tých, čo to sami nedokázali. Spoločenstvo pomáhalo jednotlivcom. Dnes je garde skôr opačné; hŕstka jednotlivcov sa stará o početné skupiny ľudí v núdzi. Lenže jednotlivec iba ťažko nahradí spoločenstvo. Jedným dychom dodajme, že ďakujeme Pánu Bohu za všetkých, ktorí s láskou slúžia tým, čo sú v akejkoľvek biede.

V našom dnešnom čítaní nie je prítomná žiadna priama citácia alebo odvolávka na Starý zákon, ako sme to videli v prvom veľkonočnom týždni. Ale celé pozadie je biblické; v Izraeli nemal byť nikto v núdzi. Láska, ktorá pramenila v Bohu, sa mala odrážať vo vzťahu k rodičom, v najbližšej a širšej rodine, v rámci príslušníkov toho istého náboženstva a národa, ale mala zasahovať aj cudzincov. Boh, ktorý formoval Izrael, teraz učí aj cirkev.

Z pozorovania prírody vieme, že najslabší v nej umiera. V ľudskej spoločnosti sa o slabého staráme; v tom prekračujeme hranice okolitého prostredia. Ježiš nám ukazuje hodnotu každého jedného človeka. Pamätajme na chorých, slabých, zranených. Učme sa žiť spoločenstvo a prinášajme pomoc do akejkoľvek núdze, či už do fyzickej, alebo duchovnej.

Foto: Yøe Kovalík
Hudba: Anima Una & Střípky – Abba Otče
Literatúra:
Fausti, S., Skutky apoštolů 1. Kapitoly 1–12. (Paulínky; Praha 2017).
Fitzmyer, J. A., The Acts of the Apostles. (Anchor Yale Bible; New Haven; London 2008) XXXI.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.