Veľkonočná sobota – slovo k prvému čítaniu (Sk 4,13–21)

(13) Keď [veľkňazi, starší a zákonníci] videli Petrovu a Jánovu odvahu a zbadali, že sú to ľudia neučení a prostí, veľmi sa čudovali; spoznali ich, že boli s Ježišom. (14) A keď videli, že uzdravený človek stojí s nimi, nemohli nič namietať. (15) Preto im rozkázali, aby vyšli von z veľrady, a radili sa: (16) „Čo robiť s týmito ľuďmi? Všetci obyvatelia Jeruzalema vedia, že sa skrze nich stalo očividné znamenie a nemôžeme to poprieť. (17) Ale aby sa to nešírilo ďalej medzi ľud, pohrozme im, nech už nikomu nehovoria v tomto mene.“ (18) Zavolali ich teda a prikázali im že nesmú vôbec hovoriť ani učiť v Ježišovom mene. (19) Ale Peter a Ján im odpovedali: „Posúďte, či je správne pred Bohom vás poslúchať viac ako Boha; (20) lebo my nemôžeme nehovoriť o tom, čo sme videli a počuli.“ (21) Ale oni im znova pohrozili a prepustili ich, lebo nenašli, ako ich potrestať, a to pre ľud, pretože všetci oslavovali Boha za to, čo sa stalo.

Sk 4,13–21

Počnúc Veľkonočnou stredou sa v omšovej bohoslužbe slova číta na pokračovanie príbeh o uzdravení chromého od narodenia. Peter a Ján mocou Ježišovho mena bez prehnanej pompéznosti urobili znamenie (v. 16); postavili na nohy človeka, ktorý trpel viac ako štyridsať rokov (v. 22). Ich konanie sa veľmi odlišuje od každej honby za senzáciami. Jednoducho dali to, čo mali a bolo toho oveľa viac než almužna, ktorú si od nich dotyčný pýtal. Ježiš vstal z mŕtvych a stavia ľudí na nohy. Úlohu pokračovať v tomto diele – pomáhať človeku, aby zaujal vzpriamený postoj (Fausti, 143) – zveril vzkriesený Pán svojej cirkvi. Dôležité je, aby bolo na nás poznať, že sme s Ježišom (v. 13) rovnako, ako to bolo badať na apoštoloch.

Skôr ako sa dotkneme „zákazu činnosti“ pre prvotnú cirkev v Jeruzaleme, pozrime sa, čo v sebe skrýva motív odvahy. Židovskí predstavitelia videli Petrovu a Jánovu odvahu (v. 13). Grécky výraz parrēsia označuje najprv slobodu slova, úprimné hovorenie a otvorenosť; k tomu sa pridáva dôvera a odvaha (Panczová, 963). Ježiš hovoril učeníkom otvorene o svojom utrpení a zmŕtvychvstaní (Mk 8,32). Podobne Židia chceli, aby im Ježiš otvorene povedal, či je Mesiáš (Jn 10,24). Skutky apoštolov sa končia charakteristikou Pavla, ktorý v Ríme so všetkou odvahou hlásal Božie kráľovstvo a učil o Ježišovi, hoci bol v domácom väzení (Sk 28,31). Na všetkých týchto miestach nájdeme slovo parrēsia.

Pavol bude dva roky uzavretý vo svojom prenajatom byte, ale nebude mu chýbať odvaha. Peter a Ján po uzdravení ochrnutého s odvahou hovoria o Kristovi. Aj v ich prípade ohlasovanie sprevádzajú obmedzenia; veľrada im pohrozila a zakázala hovoriť v Ježišovom mene (vv. 17.18). Odovzdávanie evanjelia sa od začiatku stretáva s prekážkam, ktoré je potrebné správne pomenovať. Ale vnímanie ťažkostí nemusí ani nesmie zatieniť oveľa hlbšiu pravdu, že Pán je živý a sprevádza svojich apoštolov. K apoštolskej odvahe, ktorá zdobila aj Ježiša počas jeho verejného účinkovania, sa pridáva navyše rozlišovanie. Umenie správne rozsúdiť (posúdiť), koho poslúchnuť viac, je dar Ducha Svätého, a ten môžeme rozvíjať v každodenných situáciách.

Náš úryvok sa končí oslavou Boha (v. 21). Oslava Boha je reakcia pastierov po tom, čo videli Betlehemské dieťa (Lk 2,20). V Lukášovom evanjeliu po Ježišových zázrakoch svedkovia daných udalostí tiež oslavujú Boha a podobne koná aj stotník po Ježišovej smrti na kríži (Lk 23,47). Zázrak Veľkej noci nás pozýva oslavovať Boha za to, čo pre nás urobil. Osvojujme si aj my tento radostný postoj veriaceho človeka zoči-voči daru nového života. Všetkým prajem požehnanú Veľkonočnú sobotu.

Literatúra:
FAUSTI, S., Skutky apoštolů 1 (Praha 2017).
PANCZOVÁ, H., Grécko-slovenský slovník (Bratislava 2012).

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.