4. pôstna nedeľa B – slovo k prvému čítaniu (2Krn 36,14-16.19-23)

14 Všetky kňazské kniežatá i ľud množili nevernosti, napodobňovali všetky ohavnosti pohanov a poškvrnili Pánov dom, ktorý si zasvätil v Jeruzaleme. 15 Pán, Boh ich otcov, posielal k nim poslov a vo dne v noci ich napomínal, lebo mu bolo ľúto svojho ľudu a svojho príbytku. 16 Ale oni vysmiali Božích poslov, pohŕdali jeho slovami a tupili jeho prorokov, až vzrástol Pánov hnev proti jeho ľudu a už nebolo lieku. 19 Nepriatelia spálili Boží dom, zrúcali jeruzalemské múry, podpálili všetky paláce a zničili všetky cenné predmety. 20 Tých, čo unikli meču, odvliekli do Babylonu a stali sa otrokmi kráľa a jeho synov, kým sa nezačalo kráľovstvo Peržanov. 21 Tak sa splnilo Pánovo slovo, ktoré povedal ústami Jeremiáša: Teraz zem dostala svoje soboty, cez celý čas spustošenia odpočívala, až sa naplnilo sedemdesiat rokov. 22 V prvom roku Kýra, kráľa Peržanov, sa splnilo, čo Pán povedal ústami Jeremiáša. Pán vnukol Kýrovi, kráľovi Peržanov, a on po celom svojom kráľovstve nariadil vyhlásiť aj písomne: 23 „Takto hovorí Kýros, kráľ Peržanov: Pán, Boh nebies, mi dal všetky kráľovstvá zeme. A rozkázal mi, aby som mu postavil dom v Jeruzaleme, ktorý je v Judei. S každým, kto patrí k jeho ľudu, nech je Pán, jeho Boh, a nech vystúpi.“
(2Krn 36,14-16.19-23)

Druhá kniha kroník podáva teologickú reflexiu dejín Južného kráľovstva. Otvorene poukazuje na hriechy a chyby jednotlivých kráľov, ktorí viedli ľud do katastrofy a monarchiu k zániku. Nedeľné čítanie je úplným záverom spisu a hovorí o poslednom kráľovi Sedekiášovi. Jeho meno znamená „Jahve je moja spravodlivosť“, ale v tomto prípade ide iba o meno, ktoré je veľmi vzdialené skutočnosti. Vo veršoch predchádzajúcich nášmu čítaniu sa totiž dozvedáme, že robil, čo sa Pánovi nepáči (36,12).

Úvod čítania vynecháva dôležité slovíčko „aj“. Chce sa ním povedať, že nie len kráľ, ale aj celý národ, t. j. šľachta, kňazi a obyčajní ľudia robili zle. Všeobecná skaza spoločnosti je o to horšia, že Boh na ňu upozorňoval (dokonca dňom i nocou), avšak reakciou bol výsmech. Z predchádzajúcich veršov opäť vieme, aký hlúpy bol kráľov postoj: „Zatvrdil si šiju a zaťal sa v srdci, že sa neobráti k Pánovi, Bohu Izraela.“ (36,13) Hriech je označený výrazom nevernosť a spočíva v napodobňovaní pohanov. Vyvolený ľud sa správa, ako by nebol vyvoleným. Je to popretie vlastnej identity, koreňov, zmluvy.

Predchádzajúce pôstne nedele ukazovali, ako veľmi Bohu záleží, aby sa naplnil jeho príkaz z raja o vzmáhaní sa života (1. pôstna); aké dôležité je pri tom rozoznať a počúvať Boží hlas (2. pôstna); a že Boh dáva smerovky na cestu z otroctva na slobodu v podobe prikázaní (3. pôstna). Dnešná perikopa predstavuje dôsledky neposlušnosti. Je to zničenie chrámu (36,19), lebo vzťah k Bohu je tiež zničený, a otroctvo (36,20), lebo Izraeliti stratili privilégium bývať v zasľúbenej krajine. Znakom zmluvy bola totiž sobota, deň, kedy si krajina mala odpočinúť a všetok ľud mal uznať, že Boh je ich kráľom. Podľa slov Písma sa to prekrútilo; kráľ sa správal ako Boh a ľud porušoval sobotu – to viedlo k devastácii.

Aj napriek všeobecnej skazenosti a strate všetkého, čo im predtým patrilo, po konštatovaní zlyhania kráľovského usporiadania spoločnosti, záver preskakuje dlhé roky babylonského zajatia a dáva Izraelitom nádej. Text ukazuje, že všetko je v Božích rukách. Keď dozrel čas Pán vzbudzuje nového kráľa, paradoxne pohanského, Peržana Kýra, ktorý, rovnako ako Šalamún, stavia Pánov chrám v Jeruzaleme.

Žijeme v dobe, ktorá sa v mnohom odlišuje od doby reflektovanej naším čítaním. No niečo je aj rovnaké; naši vodcovia sú slabí, my sme ľahostajní alebo znechutení, málo sa rešpektuje Bohom daný poriadok a zdravý rozum. Stále je tu nádej. Nádej, že všetko je v Božích rukách. Božie slovo nás pozýva odovzdať sa mu tiež.

© Jozef Kohut, 9. 3. 2018

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *