Dnešok je poznamenaný upriamením pozornosti sveta na dieťa, ktoré sa „naoko“ dostáva do popredia ľudského záujmu. Hovorí sa o ňom v súvislosti s právom dieťaťa, s týraním dieťaťa a nemálo posunuli detskú problematiku do popredia aj pedofilné aféry.Celý tento záujem hovorí len o negatívnych javoch v smere dieťaťa a ľuďom podsúva nevdojak myšlienku chorobného vzťahu k deťom dospelými dneška. Tento pocit sa stáva o to realistickejším, keď počúvame správy o nájdených deťoch v smetných kontajneroch, či zabitých v paneláku, či utýraných k smrti. Čo sa to deje? Zdá sa, že to isté, čo v prípade dieťaťa, ktoré Herodes chcel zmárniť už v jasličkách. Aj keď sa mu to nepodarilo, tak zmárnil tisícky iných detí v strachu o svoje vlastné pohodlie. Čo je to za človeka, ktorý dokáže ublížiť dieťaťu?! Čo ho k tomu vedie? Snaha po dokazovaní si vlastnej sily? Či strach pred tým, že dieťa mu čosi pripomína z čias jeho nevinnosti? Alebo je to akási psychická porucha?Ak vidíme, že mamička stráca záujem o dieťa, prestáva mať radosť z jeho narodenia, ba že sa o neho nestará až po riziko ujmy na jeho zdraví a živote, vieme, že čosi sa deje v jej vnútri, ktoré je zasiahnuté psychickou chorobou, resp. zmätkom myšlienok. Rovnako, keď sa dospelý človek stavia nepriateľsky voči dieťaťu a dokáže mu ublížiť, znamená to, že psychika dospelého je narušená až vybočená.Aj dnes vidíme, že čas Vianoc, už nie je sústredený na narodenie Božieho dieťaťa, a tak už neprináša ľuďom tú radosť, ktorú prinášali Vianoce ešte pred niekoľkými rokmi! Treba naozaj uvažovať o tom, že sa čosi deje s dnešnými ľuďmi, keď sa už nevedia tešiť z dieťaťa. Akási zvláštna „choroba“ zasiahla dnešné ľudstvo a touto chorobou je ne-viera. Tak ako každá choroba je absenciou zdravia, tak v duchovnej oblasti je treba povedať, že človek prestal byť imúnny proti smútku a depresii práve absenciou Toho, ktorý ľudí udržiaval na nohách aj v najťažších situáciách života. Preto je vyhlásený Rok viery, aby sme si dali priamu otázku: „Ako sa dnes žije ľuďom bez viery v Boha – lepšie alebo horšie?“ Náznaky mnohých problémov vyplývajúcich zo straty autority Boha v živote človeka poukazujú na to, že spoločnosť padá tak v oblasti morálnej, ako aj kultúrnej, ale aj v ekonomickej a vzťahovej, či vôbec vo všetkých oblastiach ľudského života. Právom sa hovorí, že ekonomická kríza, ktorú prežíva dnes ľudstvo, má hlbšie korene, ktoré siahajú až do ľudského vnútra a je vyjadrením krízy svedomia a morálky.Preto je dôležité: neobzerať sa za tými ľuďmi, ktorí v nezmyselnosti konzumizmu bez motivácie viery prežívajú tieto dni Vianoc. Lebo takéto sviatkovanie vedie ešte k väčšej vnútornej kríze a smútku. Treba sa zbaviť ľahostajnosti vo viere, lebo toto vedie k vnútornej prázdnote, ktorá signalizuje absenciu Boha v našom živote. Veď Boh nie preto zostúpil v ľudskej prirodzenosti na zem, aby sme vnímali jeho vzdialenosť, ale preto, aby sme vnímali jeho blízkosť.A toto je spôsob k návratu do radosti, ktorú prežívali naši predkovia prežívajúc Božiu prítomnosť zvlášť v týchto sviatkoch Narodenia Pána. Medicínsky zbaviť sa psychickej choroby znamená často dodávať množstvo liekov tam, kde absentuje čosi v ľudskej psychike. Zbaviť sa choroby nevery, znamená bez liekov vstúpiť intenzívnejšie do Božej blízkosti a to cez Toho, ktorý sa z lásky ku každému z nás narodil pred dvomi tisícročiami. Medicínsky to znamená investovať množstvo financií s neistým úspechom a nábožensky to znamená bez financií prekonať ľahostajnosť a silou viery dospieť k radosti z Boha, ktorý je medzi nami.Je tu čas Vianoc, ktorý je veľmi vhodný na to, aby sme načreli aj do vlastného vnútra, ktoré je často poznačené smútkom tejto doby. Smútok sa vkráda práve tam, kde je prázdnota bez Boha, lebo jeho miesto v ľudskom srdci nemôže nič nahradiť. Azda sme si ani neuvedomili, že sme ho v sebe zabili nezáujmom, či hriechom a sebectvom, ktoré je vždy na začiatku každej tragédie. Možno sa uspokojíme povrchným prístupom k viere cez veľké sviatky, ale to je len znak nepochopenia toho, čo viera v skutočnosti je. Viera je to, čo buduje naše pravé poznanie o živote, lebo bez viery – i tej prirodzenej – nedospejeme k budovaniu nášho svedomia, ktoré sa prehlbuje cez vierou prijaté pravdy.Viera je to, čo buduje naše vzťahy, lebo bez toho, aby sme komusi uverili nedokážeme vstupovať do vzťahu v priateľstve, či manželstve.Viera je to, čo buduje aj naše správne sebavedomie, lebo len veriaci človek je schopný poznávať svoje vlastné limity a veriť aj vo vyššiu moc, ako je jeho vlastná.Viera je vskutku to, čo buduje celý náš život, ktorý bez viery nemá zmysel.A práve preto sa rozhodol Boh stať jedným z nás, aby sme mu uverili a mali k nemu bližšie, aby sme si ho vedeli predstaviť v jeho dobrote a láske, ale aj v jeho uzdravujúcej a život dávajúcej moci.Uveriť v Neho znamená čiastočne opustiť svoje pohodlie, zbaviť sa vlastného sebectva a znížiť sa v pokore k maličkým jasličkám. A toho nie je každý schopný – ba dnes v období nadutej pýchy postmoderného človeka, je toho schopný len málokto. Práve toto je prekážkou radosti mnohých. A toto „velikášstvo“ je tou chorobou, ktorá oberá maličkých o detstvo a ubližuje nevinným a slabým. Je čas spamätať sa a možno práve v tieto sviatočné dni urobiť jasné rozhodnutie smerom ku Kristovi, ktorý ako dieťa narodené v maštali nemôže nikoho ohroziť. Čas Vianoc totiž nie je len časom sladučkej detinskej radosti, ale je predovšetkým časom zrelých rozhodnutí.Tak zo strany Boha došlo k jednoznačnému rozhodnutiu opustiť nebo a stať sa jedným z nás – tak musí aj z našej strany prísť k rozhodnutiu opustiť vlastný egoizmus a stať sa „zbožstveným“ človekom, ktorý Boha naozaj nosí vo svojom srdci.K tomu je dôležité využiť prostriedky, ktoré nám Boh ponúka cez príklad života viery našich predkov, ktorí nám zanechali toto dedičstvo, ale aj cez osobnú modlitbu, osobne stretávania sa veriacich pri tajomstvách cirkvi, ktoré meditujeme počúvajúc a čítajúc Božie Slovo.
Svet, v ktorom žijeme je plný smútku a smútok je známkou vnútornej choroby ducha. Ak ju chceme prekonať, je potrebné viac pozornosti sústrediť na „Boha, ktorý tak miloval svet, že nám dal svojho jednorodeného Syna….“ (Jn 3,16) Tohto Božieho Syna máme možnosť teraz o sviatkoch Narodenia Pána priam vidieť a to očami viery a srdca.Zo srdca Vám prajem tú pravú radosť Vianoc a šťastie človeka, ktorý je Bohom milovaný. Zároveň prosím Boha, aby „neochabla vaša viera“ a vy ak sa skutočne obrátite k Bohu, aby ste povzbudzovali bratov vo viere (porov. Lk 22,32) .K tomuto a všetkému dobrému vám udeľujem archijerejské požehnanie a vkladám vás i vaše rodiny, mládež, starých a chorých do ochrany Matky Božieho Syna.
vladyka Milan
košický eparcha
