32 Mojžiš povedal ľudu: „Opýtaj sa len dávnych čias, ktoré boli pred tebou: odo dňa, keď Boh stvoril človeka na zemi; pýtaj sa od jedného konca nebies po druhý: Stalo sa niekedy niečo také veľké ako toto, alebo bolo niekedy počuť, 33 že by bol niektorý národ počul hlas Boha hovoriaceho z ohňa, ako si počul ty a zostal si na žive?! 34 Alebo sa už niekedy Boh pokúsil prísť a vybrať si národ spomedzi iných národov skúškami, znameniami, zázrakmi a bojom, rukou silnou, so zdvihnutým ramenom a s veľkou hrôzou, ako to pre vás urobil Pán, váš Boh, v Egypte priamo pred vašimi očami? 39 Dnes teda vedz a uchovaj si v srdci, že len Pán je Boh hore na nebi i dolu na zemi; iného niet. 40 Zachovávaj jeho prikázania a ustanovenia, ktoré ti ja dnes predkladám, aby dobre bolo tebe i tvojim synom po tebe a aby si dlho žil v krajine, ktorú ti dá Pán, tvoj Boh.“
(Dt 4,32–34.39–40)
Nedeľné čítanie sa skladá z dvoch častí; v prvej (4,32–34) Mojžiš obracia pozornosť ľudu na veľké Božie skutky v minulosti; exodus a zjavenie na Sinaji. Vo vydaniach Biblie sa tento odstavec zvykne nazývať „Vyvolenie Izraela“. Viac ako výnimočnosť jedného národa tu treba vidieť výnimočnosť Boha. V náboženstvách človek hľadá božstvo, tu je to opačne; iniciatíva nejde zdola ale zhora. Boh sa dáva poznať ľuďom. Hovoríme preto o zjavenom náboženstve, ktoré je v protiklade k prirodzeným náboženstvám.
Revolučná je druhá časť čítania (4,39–40). V spleti polyteistických náboženských systémov, ktoré obklopovali a ovplyvňovali Izrael, tu veľmi jasne zaznieva monoteistický nárok: „…Pán je Boh hore na nebi i dolu na zemi; iného niet.“ (4,39) Bezprostredne pred naším čítaním nachádzame aj zákaz zobrazovania Boha (4,15–18) a uctievania nebeských telies (4,19). To druhé je príklad biblického odmytologizovania – príroda, nebeské telesá nie sú bohmi a Izrael nie je vydaný napospas ich slepej neosobnej sile.
Niektorí biblisti vidia v Knihe Deuteronómium kontra-zmluvu s náboženským dopadom. Severné kráľovstvo bolo zničené Asýrčanmi (r. 722) a Južné existovalo iba vďaka tomu, že sa platili vazalské poplatky. Súčasťou asýrskej vazalskej zmluvy, či skôr (vynúteného) sľubu vernosti, bolo milovať kráľa a počúvať jeho hlas, báť sa ho a zachovávať jeho nariadenia pod hrozbou kliatby. Z náboženského hľadiska bola situácia taká, že (podľa 2Kr) bolo priamo v chráme zavádzané uctievanie cudzích bohov. Joziášova náboženská reforma bola snahou zvrátiť tento stav a potvrdiť politickú, kultúrnu a náboženskú nezávislosť Júdska.
Podľa Deuteronómia sa mali ľudia združiť okolo jedinej svätyne na ešte neurčenom mieste, ktoré neskôr označí Boh. To predpokladalo zrušenie všetkých ostatných kultových miest v krajine (nie len asýrskych a cudzích, ale aj Jahveho) a viedlo k očisteniu kultu Jahveho. Deuteronómium si požičiava dobovú politickú terminológiu a prichádza s myšlienkou zaujať vyššie spomínaný postoj vernosti, lásky, poslušnosti a bázne nie k cudzej utláčateľskej mocnosti, ale voči Jahvemu (4,40a). Novinkou oproti asýrskym sľubom vernosti, ktoré boli spojené s kliatbami, je požehnanie ako ovocie zachovávania Jahveho prikázaní (4,40b).
V kontexte nedele Najsvätejšej Trojice nachádzame analógiu s Deuteronómiom v tom, že Boh sa zjavuje ako Trojica. On sa dáva poznať ako Otec, Syn a Duch Svätý. A revolučné je, že sa napriek tomu nejedná o polyteizmus. Tento paradox a tajomstvo sme pozvaní aj dnes poznávať a uchovávať v srdci (4,39).
Jozef Kohut 26. 5. 2018
