2. nedeľa po narodení Pána – slovo k prvému čítaniu (Sir 24,1b–2.12–16)

(1b) Múdrosť sa chváli sama, aj u Boha má česť a uprostred svojho ľudu slávu. (2) V zhromaždení Najvyššieho otvára svoje ústa a vyvyšuje sa pred jeho zástupmi: (12) „Vtedy mi Stvoriteľ vesmíru rozkázal, ten, čo ma stvoril, daroval pokoj môjmu stánku a povedal mi: (13) ‚V Jakubovi prebývaj, v Izraeli maj svoje dedičstvo a medzi mojimi vyvolenými zapusť korene.‘ (14) Od počiatku, pred vekmi som stvorená a budem trvať naveky. Pred ním som vo Svätom stánku konala službu (15) a na Sione som sa usadila. V meste, ktoré on miluje, našla som bývanie, nad Jeruzalemom dal mi právomoc. (16) V slávnom národe som zapustila korene, v podiele môjho Boha – v jeho dedičstve – a v zástupoch svätých sa zdržiavam.“

Sir 24,1b–2.12–16
Audionahrávka zamyslenia…

Kniha Sirachovho syna, z ktorej si čítame na 2. nedeľu po Vianociach, má za sebou zaujímavý príbeh. Hoci sa nedostala do židovského kánonu Písma, ktorý sa definitívne ustálil v Jamnii okolo r. 90 po Kr., jej grécky text bol už minimálne tristo rokov predtým súčasťou Septuaginty; najstaršieho gréckeho prekladu Svätých písem Izraela. Septuagintu používali grécky hovoriaci Židia usídlení v egyptskej Alexandrii a na jej okolí. Neskôr sa o ňu opierali autori novozákonných spisov a za svoju ju prijali prvotné kresťanské spoločenstvá. Kniha Sirachovho syna sa k nám teda dostala ako súčasť „balíčka“ starobylého gréckeho prekladu Písma.

Najobsiahlejšiu časť Sirachovca tvorí prvých štyridsaťdva kapitol (presnejšie 1,1–42,14). Otec sa v nich familiárnym spôsobom obracia na svojho syna a dáva mu množstvo praktických rád, čomu sa má v živote vyhýbať a o čo sa usilovať. Spoločným menovateľom je múdrosť, ktorá je neoddeliteľne spojená s Bohom. Z radu poučných myšlienok vystupuje iba jedna krátka modlitba k Bohu otcovi a vládcovi života (23,1). K nej si povedzme azda len to, že obsahuje dvojitú prosbu o schopnosť mať pod kontrolou svoje ústa a oči (22,33–23,6). Od modlitby sa plynule prechádza naspäť k inštrukciám a čitateľ sa dozvedá, ako sa chrániť pred hriechmi jazyka (23,7–20) a pred smilstvom (23,21–38).

Hneď v ďalšej kapitole sa nachádza druhá výnimka a s ňou naše dnešné liturgické čítanie. Je to úryvok z básne, v ktorej počujeme hlas samotnej múdrosti (24,5–31). Úvod znie na prvý pohľad dosť cudzo: „Múdrosť sa chváli sama…“ (v. 1) Tento verš môžeme chápať v duchu slovenského príslovia „Dobro sa chváli samo.“ Dobro ani múdrosť nepotrebuje drahú reklamu. Keď autor spomína chválu, zároveň čitateľom pripomína, čo už poznajú a to, že „chvála sluší tomu, komu dal Boh múdrosť, v ústach verného muža je ona hojná“ (15,10). Zosobnená múdrosť je príkladom pre človeka; kto ju napodobňuje chváli Boha (Septuaginta Deutsch, 2192). Takýto človek je najlepšou reklamou pravej múdrosti.

Záver našej perikopy spomína zakorenenie múdrosti v Božom ľude – v Izraeli (v. 16). Keby sme čítali ďalší verš, videli by sme, že sa múdrosť následne prirovnáva k šiestim druhom stromov: k majestátnemu cédru; k vždy zelenému cyprusu; k palme; k ružovému kru; k olivovníku a k platanu. Múdrosť sa chce zakoreniť a rásť aj medzi nami, tak ako stromy zo Sirachovca. Nech nám to pripomína pohľad na vianočné stromčeky, ktoré budú ešte niekoľko dní zdobiť naše domácnosti a potom každý pohľad na stromy v Božej prírode. Všetkým prajem požehnanú vianočnú nedeľu.

Načrite do histórie našej stránky a pozrite si zamyslenia k tomuto čítaniu z januára 2020 alebo z roku 2014.

Foto: Yøe Kovalík
Hudba: Mládežnícky zbor Krista Kráľa – Počuli sme anjelov
Literatúra:
Septuaginta Deutsch: Erläuterungen und Kommentare (Stuttgart 2011).

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *