2. Veľkonočná nedeľa B – slovo k medzispevu Ž 118

2 Teraz nech hovorí Izrael, že Pán je dobrý, * že jeho milosrdenstvo trvá naveky.
3 Teraz nech hovorí dom Áronov: * jeho milosrdenstvo trvá naveky.
4 Teraz nech hovoria všetci bohabojní: * jeho milosrdenstvo trvá naveky. – R.
16ab „Pánova pravica mocne zasiahla, * Pánova pravica ma zdvihla.“
17 Ja nezomriem, budem žiť * a vyrozprávam skutky Pánove.
18 Prísne ma Pán potrestal, * no nevydal ma smrti napospas. – R.
22 Kameň, čo stavitelia zavrhli, * stal sa kameňom uholným.
23 To sa stalo na pokyn Pána; * vec v našich očiach obdivuhodná.
24 Toto je deň, ktorý učinil Pán, * plesajme a radujem sa z neho.
(Ž 118,2-4.16ab-18.22-24)

Prvé dve veľkonočné nedele nám v každom roku trojročného cyklu liturgických čítaní ponúkajú na rozjímanie a modlitbu verše zo Žalmu 118. Je to ďakovný spev za záchranu na základe skutočného boja, a pravdepodobne bol súčasťou slávnostnej bohoslužby. Na začiatku (v1-4) spevák vyzýva všetkých k oslave Božieho milosrdenstva a dobroty. Následne (v5-18) kráľ opisuje boj, v ktorom bol zachránený od istej smrti. Tretia časť (v19-22) odráža príchod procesie do mesta Jeruzalema a do chrámu. V poslednej časti (v23-29) kráľ a speváci striedavo volajú na Božiu slávu a ďakujú za svoju záchranu. Prvý a posledný verš sú identické a predstavujú liturgickú formulu, ktorá bola pridaná k pôvodnému textu.

Z úryvku, ktorý pripadá na Druhú veľkonočnú nedeľu v roku B, si chceme všimnúť verš 18. Okrem krásnych slov žalmu o Pánovom milosrdenstve, o jeho mocnej pravici, ktorá zachraňuje – dokonca aj pred smrťou – tu zaznievajú slová o prísnom potrestaní: „Prísne ma Pán potrestal, no nevydal ma smrti napospas.“ (118,18) Pôvodcom tohto trestu je Boh. Už sme uviedli, že ide o kráľovský žalm. V Judaizme sa vykladal s ohľadom na kráľa Dávida, a aj na Mesiáša. Izrael (tu reprezentovaný svojím kráľom) viackrát zakúsil Boží trest, ktorý ho mal obrátiť k Bohu a očistiť. Aj pri spomienke na tento boj sa vynárala idea takéhoto výchovného trestu. Izrael neskôr spoznal, že aj trest v podobe babylonského zajatia bol v uvedenej línii a jeho cieľom bolo priblíženie k Bohu.

Nový zákon používa terminológiu tohto žalmu, keď hovorí o Ježišovi ako o staviteľmi zavrhnutom kameni, ktorý sa stal uholným kameňom (Ž 118,22). Slovami nášho žalmu vítajú zástupy Ježiša, keď slávnostne vstupuje do Jeruzalema (Ž 118,26). Ale ako sa dá spomínaný verš so slovami o potrestaní zaradiť do novozákonného kristologického kontextu? Už SZ pozná postavu, ktorá niesla tresty iných (Iz 53,4-5). V NZ sa to rozvinie práve v osobe a udalosti Ježiša Krista. On je ten, ktorý vzal na seba naše tresty. Ale môže byť pôvodcom toho všetkého Boh? Veľmi výstižné je vyjadrenie, ktoré hovorí, že kríž nie je alternatíva, ale Božia cesta. Nie je ľahko pochopiteľná, ale ako to už s Božími cestami býva, ukazuje sa, že je správna, pretože vedie k životu. V Ježišovom prípade, na rozdiel od žalmistu, vedie táto cesta dokonca cez smrť, ktorá tým stráca svoju silu a je porazená.

Prosme v tomto veľkonočnom čase o silu zveriť svoj život Bohu a o vieru, že sme bezpeční v jeho rukách.

Jozef Kohut, 6. 4. 2018
(foto: Anna Hodovanecová)

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.