25. Nedeľa po Zoslaní Sv. Ducha (Lk 8,25-37)

miro ii 01525 Tu vystúpil ktorýsi znalec zákona a povedal, aby ho pokúšal: „Učiteľ, čo mám robiť, aby som bol dedičom večného života?“ 26 Ježiš mu vravel: „Čo je napísané v Zákone? Ako tam čítaš?“ 27On odpovedal: „Milovať budeš Pána, svojho Boha, z celého svojho srdca, z celej svojej duše, zo všetkých svojich síl a z celej svojej mysle a svojho blížneho ako seba samého!“ 28 Povedal mu: „Správne si odpovedal. Toto rob a budeš žiť!“ 29 Ale on sa chcel ospravedlniť, preto sa opýtal Ježiša: „A kto je môj blížny?“ 30 Ježiš povedal: „Istý človek zostupoval z Jeruzalema do Jericha a padol do rúk zbojníkov. Tí ho ozbíjali, doráňali, nechali ho polomŕtveho a odišli. 31 Náhodou šiel tou cestou istý kňaz, a keď ho uvidel, obišiel ho. 32 Takisto aj levita: keď prišiel na to miesto a uvidel ho, išiel ďalej. 33 No prišiel k nemu istý cestujúci Samaritán, a keď ho uvidel, bolo mu ho ľúto. 34 Pristúpil k nemu, nalial mu na rany oleja a vína a obviazal mu ich; vyložil ho na svoje dobytča, zaviezol ho do hostinca a staral sa oň. 35 Na druhý deň vyňal dva denáre, dal ich hostinskému a povedal: »Staraj sa oň, a ak vynaložíš viac, ja ti to zaplatím, keď sa budem vracať.« 36 Čo myslíš, ktorý z tých troch bol blížnym tomu, čo padol do rúk zbojníkov?“ 37 On odpovedal: „Ten, čo mu preukázal milosrdenstvo.“ A Ježiš mu povedal: „Choď a rob aj ty podobne!“

Milovať blížneho ako seba samého, aby som vskutku miloval Boha. Takto sa dá zhrnúť Ježišova odpoveď na otázku, čo treba urobiť, aby som sa dostal do večného života, čiže do nikdy nekončiaceho šťastia (v.25-28) Apoštol Ján to neskôr sumarizuje vo svojom liste: Ak niekto povie: „Milujem Boha,“ a nenávidí svojho brata, je luhár. Veď kto nemiluje brata, ktorého vidí, nemôže milovať Boha, ktorého nevidí. (1 Jn 4,20)
Dejiny sú naplnené diskusiou, ale nie o tom, či je to takto správne alebo nesprávne. Skôr diskusiou o tom, kto je môj blížny, aby som ho miloval. Tú istú otázku kladieme dnes a kládli ju ľudia aj pred dvoma tisícročiami. Stačí si všimnúť zákonníka (v. 29). Komu sme povinní pomáhať a komu nie? Koho máme milovať a koho už nie???
V Ježišovej odpovedi je jednoznačná zmena pohľadu. Už neukazuje na „blížneho“, ktorého máš milovať, ale pýta sa „kto sa stal blížnym pre toho nešťastníka?“ (porov. v 36). Teda správna otázka nie je „kto je mi blížnym?“ ale „pre koho sa ja urobím blížnym?!“ . Aj v originály sa Ježiš pýta „kto sa z tých troch stal blížnym“.
Ak si to zosumarizujeme, potom objavujeme nasledujúcu dynamiku. Milovať (agapeseis – robiť dobro nezávisle na pocitoch, odpovedi, očakávaní; nie je to sentimentalita, precitlivelosť alebo činnosť na základe sympatií) Boha a blížneho, kde ten druhý nie je objekt (blížny), ale ja – subjekt sa stávam blížnym. Približujem sa k. Úplne iná perspektíva ako u znalca zákona, ktorý otázku položil.
Príbeh Nóra, Toma Olsena, je veľa vravný. Ako mladík sa stal rasistom a neonacistom. Chcel sa stať dokonca členom Ku Klux Klanu, známej americkej rasistickej skupiny. V roku 1997 odcestoval do Južnej Afriky na podporu skinhedov. Sám opisuje svoj príbeh (Zmenil ma černoch, in .týždeň 44/2015, str. 24-26). Najprv strážil farmu bielych na hranici so Zimbabwe. Černochov považoval za podradné bytosti, zvieratá bez džungle, tvorov bez empatie. Raz sa opitý vracal z baru, keď ho tu znenazdajky prepadli čierni kriminálnici. Našťastie mu vzali len peniaze a nechali žiť. V hotelovom bare sedával pri vode, nemal sa za čo ani najesť a nie to ešte popíjať. Navyše sa ho všetci stránili, keďže nosil viditeľné znaky nenávisti – svastiku na tričku. Sám sa nazval hladným a smädným nórskym neonacistom v Južnej Afrike. Jeho kamaráti mu samozrejme nepomohli, ale jedného večera pri bare dostal čapované pivo. Keď uvidel komu vďačí za pozornosť, myslel si, že je to provokácia alebo ho chce ktosi z tajných služieb odstrániť… Bol to černoch… ktorých on nórsky neonacista prišiel nenávidieť a spratať tam, kam patria. Až na barmanovo slovo sa upokojil. „Tom, pokoj, ten džentlmen ti iba chce kúpiť pivo!“
Skamarátili sa, poriadne sa najedol a patrične to oslávili. Zmenil ho černoch, ktorý sa k nemu priblížil a podal pomocnú ruku. Po návrate do Nórska si urobil doktorát zo sociálnej práce a jeho témou – parafrázovane – bolo prečo opúšťajú ľudia extrémistické skupiny. A výsledok??? Úctivou komunikáciou a stretnutím zoči voči sa ľudia spoznávajú a prekonávajú predsudky. Dnes je z neho koordinátor prevencie v jednom z nórskych miest a bojuje proti prejavom extrémizmu.
Kto sa komu teda stal blížnym? A čo sa vlastne môžeme z toho reálneho príbehu naučiť? Podľa mňa to, že až stretnutie z tváre do tváre s núdznymi, marginalizovanými, vydedencami alebo utečencami, môže človeku naozaj otvoriť oči, aby videl koho pred sebou v skutočnosti má. Mnohokrát ani nevieme koho zatracujeme, len hystericky kričíme…Mnohokrát sú to tí „nami zatracovaní“, ktorí prejavia ozajstné agapé….
Stálo by za to navštíviť napríklad detské domovy, krízové centrum alebo aj miesta, kde sú ubytovaní utečenci v rámci programu Rafael a podobne. Vypočuť si ich príbehy, pozrieť sa im do očí a potom znovu si prečítať dnešné evanjelium.

Róbert Jáger, 2015

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.