27. nedeľa A – slovo k prvému čítaniu (Iz 5,1–7)

(1) Zaspievam môjmu miláčkovi pieseň svojho priateľa o jeho vinici: Vinicu mal môj miláčik na úrodnom úbočí. (2) Ohradil ju, skaly z nej vybral, viničom ju ušľachtilým vysadil. Uprostred nej zrobil vežu a lisom ju vystrojil. Potom čakal, že urodí hrozno, ale ona iba plánky rodila. (3) A teraz, obyvateľ Jeruzalema a muž Judey, súďte medzi mnou a mojou vinicou! (4) Čo som mal ešte urobiť svojej vinici a neurobil som? A keď som čakal, že urodí hrozno, prečo urodila plánky? (5) Teraz vám ukážem, čo urobím svojej vinici: Pováľam jej plot a bude napospas, zrúcam jej ohradu a budú po nej šliapať. (6) Obrátim ju na púšť. Nebudú ju rezať ani okopávať, vyrastie na nej tŕnie a bodliaky. A oblakom prikážem, aby ju nekropili dažďom. (7) Vinicou Pána zástupov je dom Izraela, mužovia Judey jeho rozkošný sad. On čakal na právo a hľa, bezprávie, čakal na spravodlivosť a hľa, kvílenie.

Iz 5,1–7

Život má v sebe rozmer nepredvídateľnosti. Uniká pomedzi prsty tým, ktorí si myslia, že ho majú pevne v hrsti a objavujú ho tí, o ktorých by si to nik nebol pomyslel. Jednou z postáv, na ktorých sa táto nepredvídateľnosť ukazuje, je „il poverello d’Assisi“ – sv. František. Včera jeho menovec, pápež František, podpísal pri jeho hrobe novú encykliku o bratstve a priateľstve. S obsahom sa budeme zoznamovať postupne, no výber miesta a osoby určite nie je náhodný. František sa usiloval žiť ako skutočný brat a priateľ pre každého človeka, ktorý mu prišiel do cesty. Nemal čo ponúknuť, a predsa oslovoval a stále oslovuje rôzne skupiny ľudí. Ako je to možné? Odpoveď je jednoduchá; bol priateľom Boha. Spojenie s Bohom bolo také hlboké, že sa naňho pokojne môžeme pozerať očami dnešného úryvku z proroka Izaiáša.

Priateľ spieva pieseň o priateľovej vinici. Skôr by sme ju mohli nazvať piesňou o vinohradníkovi, pretože opisuje jeho prácu. (Prudký, 27). Vinohradník s veľkou starostlivosťou zakladá vinicu; vyberá vhodné miesto, kultivuje pôdu, používa najkvalitnejšie sadenice viniča a zaobstaráva potrebné vybavenie. Napriek všetkej snahe nie je úspešný. Priatelia zdieľajú navzájom svoje radosti aj starosti. Prorok Izaiáš vyjadril v našom čítaní bolesť z toho, že Izrael odmietal svojho Boha. Rovnako aj František nosil stigmy, ktoré ho spájali s Ježišovým krížom, znakom utrpenia a ľudského odmietnutia. Láska je odmietnutá. Presne taký je Boh v biblickej tradícii. Nenúti, rešpektuje slobodu. Miluje človeka aj s rizikom, že „dostane košom“ a jeho láska nebude opätovaná. František zakúsil tento paradox. Je to čosi nepochopiteľné, ale skutočné. Výrok „Láska nie je milovaná,“ ktorý je nášmu svätcovi pripisovaný, sa sem neskutočne hodí.

František sa vzoprel súdu, ktorý bol vyhlásený. Chápal, že Bohu na nás záleží a preto aj trest je liečivý. Žil ako Boží priateľ a aj my nimi máme byť. V deň, kedy sa slávi jeho liturgická spomienka, prosme o dar Božej lásky – aby sme ju poznali a opätovali. Všetkým (najmä františkánskej rodine a Františkom) vyprosujem požehnanú nedeľu.

Staršie zamyslenie k tomuto čítaniu nájdete tu.

Foto: Yøe Kovalík
Hudba: Kapucíni – Láska, čo nie je milovaná
Literatúra: PRUDKÝ, M., Obtížné oddíly Zadních proroků (Praha 2016).

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.