3. pôstna nedeľa A – slovo k evanjeliu (Jn 4,5-42)

3_pôstna_A_nz (720x543)Ježiš prišiel do samarijského mesta menom Sychar neďaleko pozemku, ktorý dal Jakub svojmu synovi Jozefovi. Tam bola Jakubova studňa. Ježiš unavený z cesty sadol si k studni. Bolo okolo poludnia. Tu prišla po vodu istá Samaritánka. Ježiš jej povedal: „Daj sa mi napiť!“ Jeho učeníci odišli do mesta nakúpiť potravy. Samaritánka mu povedala: „Ako si môžeš ty, Žid, pýtať vodu odo mňa, Samaritánky?“ Židia sa totiž so Samaritánmi nestýkajú. Ježiš jej odpovedal: „Keby si poznala Boží dar a vedela, kto je ten, čo ti hovorí: ‚Daj sa mi napiť,‘ ty by si poprosila jeho a on by ti dal živú vodu.“ Žena mu povedala: „Pane, ani vedro nemáš a studňa je hlboká. Odkiaľ máš teda živú vodu? Si azda väčší ako náš otec Jakub, ktorý nám dal túto studňu a pil z nej on sám i jeho synovia a jeho stáda?“ Ježiš jej odvetil: „Každý, kto pije túto vodu, bude znova smädný. Ale kto sa napije z vody, ktorú mu ja dám, nebude žízniť naveky. A voda, ktorú mu dám, stane sa v ňom prameňom vody prúdiacej do večného života.“ Žena mu vravela: „Pane, daj mi takej vody, aby som už nebola smädná a nemusela sem chodiť čerpať!“ Povedal jej: „Choď, zavolaj svojho muža a príď sem!“ Žena mu odpovedala: „Nemám muža.“ Ježiš jej vravel: „Správne si povedala: ‚Nemám muža,‘ lebo si mala päť mužov a ten, ktorého máš teraz, nie je tvoj muž. To si povedala pravdu.“ Žena mu vravela: „Pane, vidím, že si prorok. Naši otcovia sa klaňali Bohu na tomto vrchu, a vy hovoríte, že v Jeruzaleme je miesto, kde sa treba klaňať.“ Ježiš jej povedal: „Ver mi, žena, že prichádza hodina, keď sa nebudete klaňať Otcovi ani na tomto vrchu, ani v Jeruzaleme. Vy sa klaniate tomu, čo nepoznáte; my sa klaniame tomu, čo poznáme, lebo spása je zo Židov. Ale prichádza hodina, ba už je tu, keď sa praví ctitelia budú klaňať Otcovi v Duchu a pravde. Lebo sám Otec hľadá takých ctiteľov. Boh je Duch a tí, čo sa mu klaňajú, musia sa mu klaňať v Duchu a pravde.“ Žena mu vravela: „Viem, že príde Mesiáš, zvaný Kristus. Až príde on, zvestuje nám všetko.“ Ježiš jej povedal: „To som ja, čo sa rozprávam s tebou.“ Vtom prišli jeho učeníci a divili sa, že sa rozpráva so ženou. Ale nik nepovedal: „Čo sa jej pýtaš?“ Alebo: „Prečo sa s ňou rozprávaš?“ Žena nechala svoj džbán, odišla do mesta a vravela ľuďom: „Poďte sa pozrieť na človeka, ktorý mi povedal všetko, čo som porobila! Nebude to Mesiáš?“ Vyšli teda z mesta a šli k nemu. Medzitým ho učeníci prosili: „Rabbi, jedz!“ On im povedal: „Ja mám jesť pokrm, ktorý vy nepoznáte.“ Učeníci si hovorili medzi sebou: „Vari mu niekto priniesol jesť?“ Ježiš im povedal: „Mojím pokrmom je plniť vôľu toho, ktorý ma poslal, a dokonať jeho dielo. Nevravíte aj vy: ‚Ešte štyri mesiace a bude žatva?‘ Hľa, hovorím vám: Zdvihnite oči a pozrite sa na polia, že sú už biele na žatvu! Žnec už dostáva odmenu a zbiera úrodu pre večný život, aby sa spoločne tešili aj rozsievač, aj žnec. Tu sa potvrdzuje príslovie: Jeden rozsieva a druhý žne. Ja som vás poslal žať to, na čom ste nepracovali. Pracovali iní a vy ste vstúpili do ich práce.“ Mnoho Samaritánov z toho mesta uverilo v neho pre slovo ženy, ktorá svedčila: „Povedal mi všetko, čo som porobila.“Keď Samaritáni prišli k nemu, prosili ho, aby u nich zostal. I zostal tam dva dni. A ešte oveľa viac ich uverilo pre jeho slovo. A žene povedali: „Už veríme nielen pre tvoje slovo, ale sami sme počuli a vieme, že toto je naozaj Spasiteľ sveta.“
(Jn 4,5-42)
Samaritáni sa držali len piatich Mojžišových kníh (Pentateuch) a zvyšok z tohto, čo mi poznáme ako Starý zákon odmietali. Vzhľadom k tomu, že boli pre Židov niečo ako ich nekóšerní blízki príbuzní, tí im to dávali silno pocítiť pri obrane vlastnej pravovernosti. V rozhovore so Samaritánkou je to veľmi pekne znázornené v obraze Jakubovej studne. Podľa jej slov Jakub (Izrael) dal jej predkom túto studňu, ktorou môžeme obrazne rozumieť aj Samaritánsky Pentateuch a oni znej „pili“ – teda opakovane sa vracali načierať životodarný nápoj Božieho Zákona. Ak Ježiš jej ponúka živú vodu, musí potom byť väčší ako praotec Jakub (Izrael). Ježiš je skutočne väčší ako patriarcha Jakub. V Jánovom evanjeliu tieto prirovnania Ježiša s patriarchami sa vyskytujú aj v prípade Abraháma (Jn 8,31-59). V tomto prípade ide o Ježišovu misiu medzi Samaritánmi, ktorá prekrásne ukazuje ako Ježiš vychádza z minulosti národa a napĺňa túžbu po Bohu, po živote, ktorá je obrazne vyjadrená motívom vody. To nové, čo Ježiš prináša Samaritánom nie je „voda ako predtým“, ktorú je treba chodiť čerpať, ale „živá voda“, ktorá sa stane v človeku „prameňom vody prúdiacej do večného života“. Toto naplnenie túžob vychádzajúce z minulosti národa má však úzke prepojenie s príbehom a minulosťou jednotlivca. Preto je žena Ježišom podrobne spovedaná a veľmi jemne a elegantne usvedčená z nemravnej minulosti. V optike dejín Samaritánov to odráža ich kompromisy s modlárstvom okolitých národov, keďže modlárstvo bolo označované ako smilstvo. Dialóg Ježiša so Smaritánkou je však hlavne o osobnom stretnutí s Ježišom a jeho mocou, ktorá si podmaňuje človeka a priťahuje cez jednotlivca ostatných, v tomto prípade celú dedinu a v horizonte, ktorý ešte učeníci nechápali celé „polia pripravené na žatvu.“
Aj dnes keď sa slovenský národ, ktorého dejiny sú históriou túžby po Bohu, odvracia k modlám, Ježiš neprestáva oslovovať jednotlivcov svojou provokačnou vetou: „Daj sa mi napiť“. „Ukáž čím si naplnený/á, odhaľ svoje dejiny, aby som Ti ja mohol ponúknuť živú vodu – Ducha Svätého.“
© Štefan Novotný, 21.3.2014

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.