Blízko bola židovská Veľká noc a Ježiš vystúpil do Jeruzalema. V chráme našiel predavačov dobytka, oviec a holubov i peňazomencov, čo tam sedeli. Urobil si z povrázkov bič a všetkých vyhnal z chrámu, aj ovce a dobytok. Peňazomencom rozhádzal peniaze a poprevracal stoly a predavačom holubov povedal: „Odneste to odtiaľto! Nerobte z domu môjho Otca tržnicu!“ Jeho učeníci si spomenuli, že je napísané: „Strávi ma horlivosť za tvoj dom.“ Židia sa ho opýtali: „Aké znamenie nám ukážeš, že môžeš toto robiť?“ Ježiš im odpovedal: „Zborte tento chrám a za tri dni ho postavím.“ Židia povedali: „Štyridsaťšesť rokov stavali tento chrám a ty ho postavíš za tri dni?“ Ale on hovoril o chráme svojho tela. Keď potom vstal z mŕtvych, jeho učeníci si spomenuli, že toto hovoril, a uverili Písmu i slovu, ktoré povedal Ježiš. (Jn 2,13-22)
Stavba Jeruzalemského chrámu, ktorú majú na mysli Židia v Jánovom evanjeliu je v skutočnosti jeho prestavba Herodesom Veľkým, ktorá sa začala niekedy okolo roku 20 pred Kr. a dokončovacie práce trvali až takmer do jeho zničenia Rimanmi v roku 70 po Kr. Treba povedať, že to bola prestavba nevídaných rozmerov a z toho, čo tam stálo pred tým neostal kameň na kameni. Herodesovi však touto prestavbou pravdepodobne nešlo až tak o oslavu Boha ako o naklonenie si priazne židov, o ktorú bojoval celý svoj život. Nekolovala mu totiž v žilách židovská krv – jeho predkovia na židovstvo len konvertovali. Každopádne, úchvatnosť tejto budovy, môže vytušiť aj dnes každý návštevník Jeruzalema pri pohľade na plošinu, kde kedysi tento chrám stál. Koniec koncov, Talmud hovorí, že kto nevidel tento Herodesov chrám, nevidel v živote peknú budovu. Veru, Ježišovi súčasníci mali byť právom na čo pyšní.
Ježiš to však všetko obracia hore nohami, a to nie len stoly peňazomencov. Na jednej strane, tu o tejto budove hovorí ako o dome svojho Otca, ale nenazýva ju chrámom. Ak chrám mal byť to, kde sa človek stretáva s Bohom, uctieva si ho a prosí o milosrdenstvo , nie je ním táto budova. Evanjelium výslovne spomína, že bola blízko židovská Veľká noc a objasňuje nám, že Ježiš hovorí o svojom zmŕtvychvstaní. Vťahuje nás tak s celou touto udalosťou do Ježišovho veľkonočného tajomstva. Mimochodom, do slovenčiny nepreložiteľná slovná hra v gréčtine celú situáciu len umocňuje: pre „postaviť“ a „vzkriesiť“ sa používa to isté sloveso εvγείρω. Tento Ježišov výrok o znovuvybudovaní chrámu Matúšovo a Markovo evanjelium situujú práve do rozprávania o Ježišovom umučení: sú použité proti nemu ako obvinenie pred veľradou: „My sme ho počuli hovoriť: ,Ja zborím tento chrám zhotovený rukou a za tri dni postavím iný, nie rukou zhotovený.’“ (Mk 14,58; porov. Mt 26,61) a keď je ukrižovaný, okoloidúci sa mu nimi posmievajú: „Aha, ten, čo zborí chrám a za tri dni ho postaví.“ (Mk 15,29b; porov. Mt 27,40). Nerobia to títo evanjelisti bez významu. Keď Ježiš na kríži zomrie obaja spomínajú, že chrámová opona sa roztrhne (porov. Mk 15,38; Mt 27,51). Je to opona, za ktorou sa nachádzala Svätyňa svätých – miesto, kde prebývala Božia sláva a kde mohol vstúpiť len veľkňaz a to len raz v roku na Deň zmierenia. V Božom dare svojho Syna a v zavŕšení jeho diela lásky už tejto opony niet. V Ježišovi má každý človek prístup k Otcovi (porov. Ef 2,18). Ježiš je tak pravým chrámom, v ktorom sa človek a Boh stretávajú. Žiadna budova si viac nemôže robiť tento nárok. Keď Ján v knihe Zjavenia opisuje nový Jeruzalem, ktorý nie je len ten ktorý príde, ale ktorý sa začína realizovať už teraz, hovorí: „Ale chrám som v ňom nevidel, lebo jeho chrámom je Pán, všemohúci Boh, a Baránok.“ (Zjv 21,22)
Dnešný úryvok sa zakončuje slovami: „Keď potom vstal z mŕtvych, jeho učeníci si spomenuli, že toto hovoril, a uverili Písmu i slovu, ktoré povedal Ježiš.“ (Jn 2,22) Toto slovo, v ktoré uverili nie je slovo o tom, že Ježiš vstane z mŕtvych – to už mali za sebou. Práve vo svetle Kristovho zmŕtvychvstania pochopili podstatu Božieho chrámu.
Matúš Imrich
