Pán je sudca a pred ním sláva osoby nič neznamená. Nedáva prednosť nikomu pred chudobným, vypočuje modlitbu ukrivdeného. Neopovrhne prosbami siroty ani vdovou, keď vylieva svoj bôľ. Kto sa korí Bohu, bude láskavo prijatý a jeho prosba vystúpi k oblakom. Modlitba pokorného prenikne oblaky a nebude spokojná, kým ta nedôjde. Nevzdiali sa, kým Najvyšší nezhliadne a spravodlivý sudca nevynesie rozsudok.
(Sir 35, 15b-17. 20-21)
Knihu Sirachovcovu zaradzujeme medzi múdroslovnú (sapienciálnu) literatúru Starého zákona. Spis, spolu s ďalšími poučnými knihami ukazuje, že základom múdrosti je bázeň pred Pánom a skutočná múdrosť nie je nikdy odtrhnutá od Boha. Autor, vysokopostavený jeruzalemský Žid, reaguje na meniace sa okolnosti svojej doby (rok 180 pred Kr. – násilná helenizácia Židov počas nadvlády Seleukovcov) a „obracia na všetkých, čo sa chcú aj naďalej správať ako pravoverní Židia.“ (J. Heriban: Úvod do Knihy Sirachovcovej) Kniha bola aktuálna aj pre Židov v diaspore, lebo im pomáhala nestratiť svoju identitu a vieru.
Význam nášho čítania sa nám lepšie odhalí vtedy, keď si uvedomíme, že adresátmi boli mladí ľudia z aristokratickej spoločnosti. Títo šľachtici mohli dobre pochopiť slovo, že pre Bohom „sláva osoby nič neznamená“ ( v 15). Bohatstvo a vysoké spoločenské postavenie ľahko zvádzajú k pýche a pohŕdaniu inými. Boh, hoci je Najvyšší (v 21), je iný. On „nedáva prednosť nikomu pred chudobným“, „neopovrhne prosbami siroty ani vdovou“. Usmernenie pre „mocných tohto sveta“ je súčasne útechou pre chudobných, ukrivdených a pokorných.
Text nedeľného lekcionára podáva plastický obraz „vylievania svojho bôľu“. Mnohokrát sa snažíme potláčať svoj hnev, bolesť, zatrpknutosť v sebe, no nedarí sa to. Božie slovo ponúka opačný spôsob. Nie potláčať, to nepomôže, ale vylievať. Nie vylievať na iných, ale vylievať pred Bohom. Potom on môže naplniť nás svojimi darmi.
© Jozef Kohut, 31.10.2013
