9. Nedeľa po Zoslaní Sv. Ducha (Mt 14,22-34) 19. nedeľa cez rok A

4-calming-the-storm-tigran-ghulyan22 A hneď rozkázal učeníkom, aby nastúpili na loďku a išli pred ním na druhý breh, kým on rozpustí zástupy. 23 Keď rozpustil zástupy, vystúpil sám na vrch modliť sa. Zvečerilo sa a on tam bol sám. 24 Loďka bola už mnoho stadií od zeme a zmietali ňou vlny, lebo vietor dul proti nim. 25 Nad ránom sa, kráčajúc po mori, blížil k nim Ježiš. 26 Keď ho učeníci videli kráčať po mori, vzrušení vraveli: „Mátoha!“ A od strachu vykríkli. 27 Ale Ježiš sa im hneď prihovoril: „Vzchopte sa! To som ja, nebojte sa!“ 28 Peter mu povedal: „Pane, ak si to ty, rozkáž, aby som prišiel k tebe po vode.“ 29 On povedal: „Poď!“ Peter vystúpil z loďky, vykročil po vode a šiel k Ježišovi. 30 Ale keď videl silný vietor, naľakal sa. Začal sa topiť a vykríkol: „Pane, zachráň ma!“ 31 Ježiš hneď vystrel ruku, zachytil ho a povedal mu: „Maloverný, prečo si pochyboval?“ 32 A keď vstúpili do loďky, vietor utíchol. 33 Tí, čo boli na loďke, klaňali sa mu a vraveli: „Naozaj si Boží Syn!“ 34 Preplavili sa na druhý breh a došli do kraja Genezaret.

Dnešné evanjelium je pokračovaním rozprávania z minulej nedele (vv. 13-21). Ježiš prikáže učeníkov, aby sa preplavili na druhý breh. Stojí za to všimnúť si detaily deja. Najprv učeníci pripomínajú Ježišovi, aby zástupy rozpustil. Úplne logicky, veď je už pokročilý čas a miesto je pusté (v. 15). Čo iné káže logika a skúsenosť? Ježiš ich však vtiahne do deja, aby oni im dali jesť (v. 16) a po úspechu ich posiela preč (v. 22). Učeníkom „musel prikázať“, lebo zrejme si chceli užiť víťazstvo, svojich päť minút slávy.
Ježiš ich núti: choďte si vyskúšať čo dokážete svojou vlastnou logikou, skúsenosťou. Kam to dotiahnete. Sme rybári, plaviť sa patrí k našej profesionalite. Aký problém? V tomto sme doma. Plavia sa, všetko sa zdá byť ok, už sa dostali celkom ďaleko. Evanjelista nám hovorí, že boli už mnoho stadií od brehu (v. 24; gr. stadion – cca 200 m). Paralelné rozprávanie Jána hovorí o 4 – 5 míľach (míľa 1600 m, teda cca 8 km). Vtedy začne duť vietor v protismere. A musia sa namáhať. Zapojiť všetky svoje skúsenosti, logiku a profesionalitu. Grécky text hovorí o „veľmi silných nárazoch vĺn“. Basanizomenom vyjadruje ukrutné trápenie stotníkovho sluhu (Mt 8, 6). To isté sloveso je použité aj na vyjadrenie veľkosti a sily úderov vĺn (v. 24). Opisne by sme mohli povedať, že loďka podstupuje tie najsilnejšie a preto najhroznejšie údery vetra a vĺn. Trápia sa až do chvíle brieždenia, lebo je nad ránom (gr. štvrtá nočná stráž, medzi 3 a 6-tou rána – teda posledná), keď k nim prichádza Ježiš (v. 25).

Historický moment, o ktorom hovorí evanjelista, má aj hlbší význam. Je obrazom našich vlastných životov a našich skúseností. Každý z nás sa stane profíkom v tom či onom. Vlastne sa nám s odstupom času zdá, že sme profíci vlastného života. Vieme ako to chodí, čo treba a čomu sa treba vyhnúť. Učia nás naše vlastné skúsenosti. Ale v živote každého z nás príde chvíľa takejto nočnej plavby. Spočiatku sa nezdá, že by som to nemal zvládnuť. A zrazu vietor, ktorý skoro roztrieska loďku môjho života alebo aspoň zatrasie tak, že sa človeka zmocní úzkosť, strach, neistota. Sú to chvíle, kedy sa nám potia ruky a čelo zmáčajú studené kropaje potu… kedy sa človeku ťažko dýcha a vonkoncom sa nedá spať. Poznáme to však? A príde to na každého. Prečo?
Najprv kvôli tomu, aby sme mali možnosť zakúsiť Ježišovu prítomnosť. Prichádza práve uprostred búrky, nezdaru a ohrozenia istôt (loďka ako symbol istoty, túžob a predstáv). Vo chvíli, kedy sa človek ťažko môže spoliehať na niečo alebo niekoho. Vo chvíli, kedy sú ohrozené zabehané systémy. Katastrofa vo väčšom či menšom meradle je ideálny kontext pre neodškriepiteľný zásah Boha. Iba v takomto kontexte je človek konfrontovaný s Transcendentnom, ktoré sa zjavuje osobne (mne, v mojom živote) ako osoba (nie je to sila, energia, čosi beztvaré). Ide o existenciálny vstup a existenciálnu skúsenosť. Takáto skúsenosť potom rodí vzťah. Môže sa stať začiatkom vzťahu. Pre iných potvrdením vlastnej viery (Boh naozaj účinkuje v mojom živote). Začítajme sa do rozprávania o vyslobodení Izraela z egyptského otroctva. Stoja pred neriešiteľnou situáciu (Exodus 14,10-12): Synovia Izraela kričali k Pánovi…čo si nám to urobil?, vzal si nás zomrieť na púšti? Pred nimi more a za nimi faraónovo vojsko. Môže byť hroznejšia slepá ulička? A presne vtedy vstupuje On (Exodus 13,17-14,31).

Na druhej úrovni významu nás búrky života učia, že nie sme bohmi. Nie sme tými, čo všetko riadia a na všetko majú dosah. Sme tu hostia. Lepšie povedané pútnici. Kresťania vždy vnímali seba samých ako pútnikov (Flp 3,20; 1 Pt 1, 1; Hebr 11, 13-16). Pútnik nestojí na jednom mieste, ale kráča. A kráča nie sám, ale s Ním. Na tejto ceste sa nám postupne otvárajú oči a začíname vidieť, že putujeme nielen s Ním ale aj s ostatnými ľuďmi. Koniec koncov apoštolom si to aj uvedomovali. Na lodi neboli sami, ale boli spolu. Spolu sa im nedarilo, spolu boli v ohrození a spolu vnímali aj prichádzajúceho Ježiša.

Je dobré pomenovať minimálne tieto tri výzvy:
1/ Búrky života nie sú koncom sveta, ale príležitosťou stretnúť Ježiša.
2/ Búrky života mi pozitívne spochybňujú vlastné istoty a otvárajú nový horizont, horizont transcendentna. Som len pútnik, moja vlasť je inde.
3/ Búrky života mi ukazujú aj spoločenstvo, v ktorom objavujem ostatných, mne podobných pútnikov. Nekráčam už sám. Nemal by som sa tváriť, že iní sa ma netýkajú.
Pokúsme sa dnes pozrieť sa na vlastné životné cesty z tejto perspektívy.

© Róbert Jáger, 2014, malba Thigran Ghulyan „Calming the Storm“

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.