Lahodný hlas – 10. Nedeľa po ZSD

deadseascroll_isaiahLahodný hlas

Vieme, že žalmy napísané z Božieho vnuknutia a zozbierané vo Svätom písme nielenže obdivuhodne od počiatku Cirkvi podporovali nábožnosť veriacich, keď „ustavične“ prinášali „Bohu obetu chvály, totiž ovocie úst, ktoré vyznávajú jeho meno“, ale podľa zvyku prijatého už v Starom zákone mali významný podiel aj na posvätnej liturgii a posvätnom ofíciu. Tak sa zrodil onen, ako hovorí Bazil, „hlas Cirkvi“ a psalmódia je, ako ju nazýva náš predchodca Urban Ôsmy, „dcéra“ jeho „hymnódie, ktorá sa ustavične spieva pred Božím a Baránkovým trónom“, a podľa Atanázovho výroku učí ľudí, najmä tých, čo sa venujú bohoslužbe, „ako treba chváliť Boha a akými slovami ho dôstojne“ velebiť. Krásne o tom hovorí Augustín: „Aby človek správne chválil Boha, chválil Boh seba samého. A pretože milostivo chválil seba samého, človek sa dozvedel, ako ho má chváliť.“
K tomu pristupuje skutočnosť, že v žalmoch sa skrýva akási obdivuhodná sila, ktorá vyvoláva v dušiach úsilie o všetky čnosti. Lebo „hoci je celé naše Písmo, tak staré, ako aj nové, Bohom vnuknuté a užitočné na poúčanie, ako je napísané, Kniha žalmov skrýva v sebe ako raj (ovocie) všetkých ostatných (kníh), prináša spevy a popri ich speve dáva aj svoje vlastné ovocie“. Takto hovorí opäť Atanáz a správne tiež dodáva: „Mne sa zdá, že žalmy sú pre toho, kto ich spieva, ako zrkadlo, aby v nich objavoval seba a hnutia svojej duše a aby ich v takomto rozpoložení recitoval.“ Preto Augustín vo Vyznaniach hovorí: „Koľko ráz som plakal pri tvojich hymnoch a chválospevoch, hlboko zasiahnutý hlasmi tvojej Cirkvi, ktoré zneli tak lahodne! Tieto hlasy doliehali do mojich uší a do môjho srdca sa vlievala pravda, čím sa rozpaľovali city nábožnosti a tiekli slzy; a bolo mi dobre s nimi.“
A naozaj, kým by nepohli tie mnohé miesta v žalmoch, kde sa tak vznešene ospevuje nesmierna Božia velebnosť a všemohúcnosť, či nevýslovná spravodlivosť, dobrota, láskavosť a jeho ostatné nekonečne slávne činy?! V kom by nevyvolali podobné city tie vďakyvzdávania za prijaté Božie dobrodenia, alebo pokorné a dôverujúce prosby o ďalšie, alebo výkriky duše, ktorá sa kaja z hriechov?! Koho by nerozpálil láskou starostlivo načrtnutý obraz Krista Vykupiteľa, ktorého „hlas“ Augustín „počul vo všetkých žalmoch, či už spievať alebo vzdychať, tešiť sa v nádeji alebo stonať v skutočnosti“?!

Z apoštolskej konštitúcie Divino afflatu svätého pápeža Pia Desiateho
(AAS 3 [1911], 633-634)

 

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *