Nanebovzatie Preblahoslavenej Panny Márie – slovo k liturgickým čítaniam

(19a) V nebi sa otvoril Boží chrám a v chráme bolo vidieť archu jeho zmluvy. (1) Potom sa na nebi ukázalo veľké znamenie: Žena odetá slnkom, pod jej nohami mesiac a na jej hlave veniec z dvanástich hviezd. (2) Bola ťarchavá a kričala v bolestiach, lebo mala rodiť. (3) A bolo vidieť aj iné znamenie na nebi: Veľký ohnivý drak; mal sedem hláv a desať rohov a na hlavách sedem diadémov; (4) jeho chvost zmietol tretinu nebeských hviezd a vrhol ich na zem. A drak sa postavil pred ženu, ktorá mala rodiť, aby zhltol jej dieťa, len čo ho porodí. (5) I porodila syna, chlapca, ktorý má železným žezlom panovať nad všetkými národmi. A jej dieťa bolo uchvátené k Bohu a k jeho trónu. (6a) Žena potom utiekla na púšť, kde jej Boh pripravil miesto. (10a–c) A počul som mohutný hlas volať v nebi: „Teraz nastala spása, moc a kráľovstvo nášho Boha a vláda jeho Pomazaného.“

Zjv 11,19a; 12,1–6a.10a–c
Audionahrávka zamyslenia…

Prvé liturgické čítanie na slávnosť Nanebovzatia Panny Márie je z Knihy zjavenia apoštola Jána. Predstavuje tehotnú ženu odetú slnkom, jej novonarodeného syna a ohnivého draka. Bez toho, aby sme unáhlene identifikovali tri spomenuté postavy, všimnime si, že sú tu prítomné ďalšie motívy, ktoré nájdeme už v Starom zákone: chrám a archu zmluvy (11,19); slnko, mesiac a hviezdy (12,1); železné žezlo a Boží trón (v. 5); púšť (v. 6). V závere sa píše o spáse, Bohu a jeho Mesiášovi (v. 10).

Celá vízia má kozmický charakter; odohráva sa v nebeskej sfére (11,19; 12,3). Otvorený chrám (11,19) ukazuje, že prístup k Bohu je možný. Objavila sa tiež archa zmluvy (v. 19), ktorá bola stratená od čias Jeremiáša (2 Mach 2,4n). Jej prítomnosť môže evokovať bojové ťaženie (porov. 1 Sam 4), keď Boh zabezpečí práve ohlásené víťazstvo. Slová dnešného čítania totiž nasledujú po „siedmej poľnici“, ktorá ohlásila triumf Božieho kráľovstva. Poznanie, že nad celým svetom vládne Boh, je veľmi povzbudzujúce aj pre dnešnú dobu.

Ján svoj spis koncipuje ako apokalypsu. V danom literárnom druhu nejde o problematiku budúceho života ako v eschatológii, ale predovšetkým o výklad toho, čo sa odohráva v prítomnosti. Jánovi adresáti zakusujú, že na nich dolieha utrpenie a prenasledovania, ale dostávajú povzbudenie, aby vytrvali vo viere. Symbolom ohrozenia je drak, ktorý má veľkú silu vyjadrenú hlavami, rohmi a diadémami (v. 3). Dokáže ničiť, avšak jeho moc nie je ani zďaleka neobmedzená. Napriek všetkej snahe stačí iba na to, aby zmietol tretinu hviezd (v. 4).

V centre nášho úryvku stojí čosi veľmi ľudské; znamenie ženy rodiacej dieťa. Je to pozitívne znamenie, lebo prináša život. Drak si trúfa na dieťa; chce ho zožrať (v. 4), ale nemá šancu, pretože Boh ho berie k sebe. Dieťa je doslova uchvátené/vytrhnuté k Bohu (v. 5). Rovnaké grécke slovo harpazō používa aj Jánovo evanjelium, keď Ježiš v reči o dobrom pastierovi hovorí, že nikto nemá takú silu, aby vytrhol ovce z jeho ruky ani z ruky jeho Otca (Jn 10,28.29). Súčasný čitateľ tu môže rozjímať nad Božou rukou, ktorá poskytuje bezpečie.

Lekcionár vynecháva správu o víťaznom boji Michala a jeho anjelov proti drakovi a jeho anjelom, ktorý sa odohrával na nebi, a z nasledujúceho triumfálneho chválospevu vyberá len krátku vetu: „Teraz nastala spása, moc a kráľovstvo nášho Boha a vláda jeho Pomazaného.“ (v. 10). Spasenie už prišlo. Každý pokrstený je ponorený do tajomstva Božej spásy a pričlenený k Ježišovmu vystúpeniu do neba. V osobe nanebovzatej Panny Márie sa Božia spása prejavila už v plnej miere a definitívnym spôsobom.

Mária prijala Božieho Syna do svojho života a preto ju on prijal do večného života. Nech nás slávenie Máriinho prijatia do neba napĺňa nádejou a povzbudzuje na ceste. Všetkým prajem požehnanú nedeľu a pridávam ešte pár riadkov k druhému čítaniu a evanjeliu 🙂

Bratia, (20) Kristus vstal z mŕtvych, prvotina zosnulých. (21) Lebo ako je skrze človeka smrť, tak je skrze človeka aj zmŕtvychvstanie: (22) Veď ako všetci umierajú v Adamovi, tak zasa všetci ožijú v Kristovi. (23) Ale každý v poradí, aké mu patrí: prvotinou je Kristus; potom, pri jeho príchode, tí, čo patria Kristovi. (24) A potom bude koniec, keď odovzdá Bohu a Otcovi kráľovstvo, keď zruší každé kniežatstvo, každú mocnosť a silu. (25) Lebo on musí kraľovať, kým mu nepoloží všetkých nepriateľov pod nohy. (26) Ako posledný nepriateľ bude zničená smrť, (27a) lebo mu všetko položil pod nohy.

1 Kor 15,20–27a

Obsahom kresťanského vyznania viery je od počiatkov Ježišova smrť a zmŕtvychvstanie. Je to základ, ktorý spája všetkých kresťanov bez rozdielu. Pavol ho stručne pripomína členom korintskej cirkvi v predposlednej kapitole svojho listu, z ktorej je druhé čítanie našej dnešnej slávnosti, keď píše: „Ale Kristus vstal z mŕtvych, prvotina zosnulých.“ (v. 20).

Otázne pre niektorých Korinťanov však nie je vzkriesenie Ježiša, ale vzkriesenie ľudí. Ťažko povedať, či ich k popieraniu vzkriesenia viedla entuziastická predstava, že už v terajšom živote dosiahli cieľ a nachádzajú sa v Božom kráľovstve, a preto netreba očakávať žiadne budúce vzkriesenie, alebo si nedokázali predstaviť, ako by sa mŕtve telo mohlo spojiť s nesmrteľnou dušou.

Realita všetkých ľudí je, že umierajú v Adamovi. No Pavol jednoduchým spôsobom vyjadruje presvedčenie, že všetci ožijú v Kristovi (v. 22). História ľudstva je poznačená tieňom smrti, ale budúcnosť je plná svetla a nádeje. Pri slovách o konci (v. 24) môže čitateľ myslieť viac na dosiahnutie túženého cieľa, než na zánik. Človeka, ktorý patrí Kristovi (v. 23), nečaká totiž prázdnota, ale už má účasť na jeho víťazstve (v. 57).

(39) V tých dňoch sa Mária vydala na cestu a ponáhľala sa do istého judejského mesta v hornatom kraji. (40) Vošla do Zachariášovho domu a pozdravila Alžbetu. (41) Len čo Alžbeta začula Máriin pozdrav, dieťa v jej lone sa zachvelo a Alžbetu naplnil Duch Svätý. (42) Vtedy zvolala veľkým hlasom: „Požehnaná si medzi ženami a požehnaný je plod tvojho života. (43) Čím som si zaslúžila, že matka môjho Pána prichádza ku mne? (44) Lebo len čo zaznel tvoj pozdrav v mojich ušiach, radosťou sa zachvelo dieťa v mojom lone. (45) A blahoslavená je tá, ktorá uverila, že sa splní, čo jej povedal Pán.“ (46) Mária hovorila: „Velebí moja duša Pána (47) a môj duch jasá v Bohu, mojom spasiteľovi, (48) lebo zhliadol na poníženosť svojej služobnice. Hľa, od tejto chvíle blahoslaviť ma budú všetky pokolenia, (49) lebo veľké veci mi urobil ten, ktorý je mocný, a sväté je jeho meno (50) a jeho milosrdenstvo z pokolenia na pokolenie s tými, čo sa ho boja. (51) Ukázal silu svojho ramena, rozptýlil tých, čo v srdci pyšne zmýšľajú. (52) Mocnárov zosadil z trónov a povýšil ponížených. (53) Hladných nakŕmil dobrotami a bohatých prepustil naprázdno. (54) Ujal sa Izraela, svojho služobníka, lebo pamätá na svoje milosrdenstvo, (55) ako sľúbil našim otcom, Abrahámovi a jeho potomstvu naveky.“ (56) Mária zostala pri nej asi tri mesiace a potom sa vrátila domov.

Lk 1,39–56

Evanjeliá hovoria o Márii veľmi málo, ale všetky zmienky o nej sú plné vnútorného významu. Touto optikou sa chceme pozrieť aj na úryvok dnešného evanjelia. Jeho prvú časť tvorí Alžbetino zvestovanie Márii (vv. 41–45) a druhú Máriin chválospev Velebí moja duša Pána (vv. 46–55). Obidve udalosti sú zasadené do kontextu Máriinej návštevy u Alžbety a ohraničuje ich jej cesta k Alžbete (vv. 39–40) a odchod domov (v. 56).

Alžbetino slovo má váhu, pretože ju naplnil Duch Svätý (v. 41). Cez jej inšpirované ústa Boh Máriu uvádza hlbšie do tajomstva identity jej dieťaťa. Anjel predstavil dieťa ako očakávaného kráľa Izraela – Mesiáša. Keď Alžbeta nazve Máriu matkou svojho Pána (v. 43), prekračuje starozákonné predstavy. Máriino dieťa nie je len človek s mimoriadnym postavením v spoločnosti a pred Bohom, ale je to Pán – Kyrios. Týmto titulom grécky preklad Starého zákona nahrádza Božie meno Jahve a Alžbeta ním jasne vyjadruje božskú identitu Máriinho syna. Čitateľ zároveň dostáva ďalší náznak, že Mária je už tehotná, hoci výslovne to bude povedané až neskôr, keď sa Jozef vyberie zapísať so svojou manželkou do Betlehema (2,5).

Prostredníctvom Alžbety sa dozvedáme o Márii ešte jednu dôležitú skutočnosť, že je blahoslavená, lebo uverila (v. 45). Mária je opakom Zachariáša, ktorý neuveril (1,20), aj emauzských učeníkov, ktorým bude Ježiš po zmŕtvychvstaní vyčítať, že sú ťarbaví srdcom uveriť (24,25). Zachariáš neuveril, že Boh môže opäť urobiť, čo už urobil v minulosti – neplodným manželom požehnať dieťa. Mária uverila, že sa stane, čo sa ešte nikdy nestalo – Boh na ňu bude pôsobiť bez muža. Alžbetino vyhlásenie Máriinej viery vyúsťuje do známeho chválospevu Magnifikat. Mária očami viery vidí, čo Boh urobil pre ňu osobne (vv. 46–49) a vzápätí ospevuje Božie konanie vo všeobecnosti (vv. 50–55).

Krok viery umožňuje človeku spoznať Boha ako svojho spasiteľa/záchrancu (v. 47) na osobnej rovine. Veriaci môže Máriinými slovami vyjadriť radosť z veľkých vecí, ktoré preňho urobil Boh (v. 49). Veľmi oslobodzujúci je pohľad na svet, ako ho predstavuje Máriin chválospev. V tomto svete Boh prejavil svoju silu a vo svojom milosrdenstve sa ujal ponížených a hladných. Slávenie Nanebovzatia Panny Márie naznačuje, že Božia spása sa nezastavila v dávnej minulosti, ale ponúka vyhliadku veľmi dobrej budúcnosti. Bolo to tak v prípade Panny Márie a máme nádej, že Boh rovnako koná v našom svete i v každom z nás.

Foto: Yøe Kovalík.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.