Všetkých svätých – slovo k liturgickým čítaniam

Ja, Ján, (2) videl som vystupovať od východu slnka iného anjela, ktorý mal pečať živého Boha a mohutným hlasom zvolal na štyroch anjelov, ktorí dostali moc škodiť zemi a moru: (3) „Neškoďte zemi ani moru ani stromom, kým neoznačíme na čele služobníkov nášho Boha!“ (4) A počul som počet označených: stoštyridsaťštyritisíc označených zo všetkých kmeňov synov Izraela. (9) Potom som videl; a hľa, veľký zástup, ktorý nik nemohol spočítať, zo všetkých národov, kmeňov, plemien a jazykov. Stáli pred trónom a pred Baránkom, oblečení do bieleho rúcha, v rukách mali palmy (10) a mohutným hlasom volali: „Spása nášmu Bohu, ktorý sedí na tróne, a Baránkovi!“ (11) Všetci anjeli stáli okolo trónu, starcov a štyroch bytostí, padli na tvár pred trónom, klaňali sa Bohu (12) a volali: „Amen! Dobrorečenie a sláva, múdrosť a vďaka, česť a moc i sila nášmu Bohu na veky vekov. Amen.“ (13) I prehovoril jeden zo starcov a povedal mi: „Kto sú títo oblečení do bieleho rúcha a odkiaľ prišli?“ (14) Povedal som mu: „Pán môj, ty to vieš.“ A on mi povedal: „To sú tí, čo prichádzajú z veľkého súženia: oprali si rúcha a zbielili ich v Baránkovej krvi.“

Zjv 7,2–4.9–14

Pri Knihe zjavenia apoštola Jána si musíme dať pozor, aby sme nestratili so zreteľa, že vznikla v konkrétnej dobe a odráža situáciu konkrétnych kresťanských spoločenstiev. Na druhej strane je jasné, že prekračuje rámec minulosti. Jánova apokalypsa sa stala súčasťou kresťanského kánonu Písma a používa sa v liturgii i pri osobnom čítaní. Cirkev a jednotliví veriaci vďaka nej môžu zasadiť svoj vlastný životný príbeh do veľkého príbehu dejín spásy.

Pozornému čitateľovi neujde, že podľa Apokalypsy je Boží zámer so svetom dobrý. Jej cieľom nie je strašiť zánikom, ale vzbudiť nádej na naplnenie. Žiaľ, niekedy sa aj v kresťanskom prostredí nesprávne používa ako potvrdenie pesimistického pohľadu na skutočnosť. Dnešný úryvok zo siedmej kapitoly hovorí o záchrane Božích služobníkov, teda presnejšie o tom, že boli označení pečaťou pre záchranu (v. 3). Ich pečatenie vyvoláva spomienku na imunitu Izraelitov voči ranám, ktoré postihli Egypťanov (porov. Ex 12,7).

Mnohým nedá spávať počet stoštyridsaťštyritisíc (v. 4). Štyri verše, ktoré liturgia dnešnej slávnosti neuvádza, vysvetľujú, ako sa k tomuto číslu došlo; ide o dvanásťtisíc označených z každého z dvanástich kmeňov Izraela (vv. 5–8). Násobok 12 x 12 x 1000 je v biblickom ponímaní obrovské číslo a súčasne šifra pre celok Božieho ľudu. Ako také teda nie je obmedzením spásy, ako sa niektorí nazdávajú, ale jej rozšírením. Čosi ako pohľad inej kamery na tú istú skutočnosť celku Božieho ľudu podáva nasledujúci obraz nespočítateľného zástupu zo všetkých národov (v. 9).

V prípade stoštyridsiatichštyroch tisícov je zdôraznená pozemská dimenzia Božieho ľudu uprostred rozličných nebezpečenstiev. Pri nespočítateľnom zástupe ide o nebeskú liturgiu a prekonané nebezpečenstvo. Takýmto spôsobom dochádza k prelínaniu horizontov. Na Slávnosť všetkých svätých nás Boh pozýva riešiť oveľa viac modlitbu ako matematiku. Prehnaným špekulovaním nad číslami v Apokalypse nikdy nedosiahneme to, čo úprimnou oslavou toho, ktorý nám daruje spásu a posväcuje nás.

[Milovaní,] (1) pozrite, akú veľkú lásku nám daroval Otec: voláme sa Božími deťmi a nimi aj sme. Preto nás svet nepozná, že nepoznal jeho. (2) Milovaní, teraz sme Božími deťmi, a ešte sa neukázalo, čím budeme. Vieme však, že keď sa on zjaví, budeme mu podobní, lebo ho budeme vidieť takého, aký je. (3) Každý, kto má túto nádej v neho, usiluje sa byť čistý, ako je on čistý.

1 Jn 3,1–3

Kresťan dostáva od Ježiš Krista novú existenciu spojenú so slobodou od hriechu. V Prvom Jánovom liste dokonca čítame, že ten „kto sa narodil z Boha, nepácha hriech, lebo v ňom ostáva jeho semeno; a nemôže hrešiť, pretože sa narodil z Boha.“ (1 Jn 3,9). Toto závažné tvrdenie o bezhriešnosti a neschopnosti hrešiť hlásal nie len autor listu, ale zastávala ho aj skupina, ktorá sa odštiepila od jánovskej kresťanskej komunity.

Pozícia autora listu a „odídencov“ nie je napriek rovnakým slovám identická. Keď Prvý Jánov list píše o antikristovi, resp. antikristoch (porov. 1 Jn 2,18n), myslia sa tým práve títo falošní učitelia. Ich chápanie kresťanskej bezhriešnosti je statické – kresťan sa narodil z Boha, je Božím dieťaťom, ale podľa nich nezáleží na tom, či sa to prejavuje v kresťanskom živote. Je to dané a hotovo. Náš úryvok je v centre Prvého Jánovho listu, je akoby jeho srdcom a ukazuje nám, ako správne chápať, že sme Božie deti slobodné od hriechu.

Jánovské ponímanie bezhriešnosti nie je statické. V kresťanskom živote je prítomný rast: Voláme sa… a sme Božími deťmi… (vv. 1.2). Napriek tomu ešte nie sme naplno tým, čím máme byť, lebo ešte sa neukázalo, čím budeme (v. 2) a máme sa očisťovať (v. 3). Boh nás neustále premieňa a jeho slovo v nás postupne rastie. S pribúdajúcim ovocím dobrého života dozrievame v láske k Bohu a zároveň odumierame hriechu. Tak sa stávame podobnými Ježišovi, ktorý jediný bol bez hriechu.

Perfekcionizmus je veľké pokušenie, ktoré vedie k pýche a v konečnom dôsledku preč od Boha a od bratov a sestier. Cez Jánov list nám Duch Svätý dáva povzbudenie na ceste k svätosti: „Deti moje, toto vám píšem, aby ste nehrešili. Ale keby niekto zhrešil, máme u Otca zástancu: Ježiša Krista, spravodlivého.“ (1 Jn 2,1). Nech v nás Slávnosť všetkých svätých prebúdza úžas nad darovanou Božou láskou (v. 1) a dodáva chuť kráčať k cieľu.

(1) Keď Ježiš videl veľké zástupy, vystúpil na vrch. A keď sa posadil, pristúpili k nemu jeho učeníci. (2) Otvoril ústa a učil ich: (3) „Blahoslavení chudobní v duchu, lebo ich je nebeské kráľovstvo. (4) Blahoslavení plačúci, lebo oni budú potešení. (5) Blahoslavení tichí, lebo oni budú dedičmi zeme. (6) Blahoslavení lační a smädní po spravodlivosti, lebo oni budú nasýtení. (7) Blahoslavení milosrdní, lebo oni dosiahnu milosrdenstvo. (8) Blahoslavení čistého srdca, lebo oni uvidia Boha. (9) Blahoslavení tí, čo šíria pokoj, lebo ich budú volať Božími synmi. (10) Blahoslavení prenasledovaní pre spravodlivosť, lebo ich je nebeské kráľovstvo. (11) Blahoslavení ste, keď vás budú pre mňa potupovať a prenasledovať a všetko zlé na vás nepravdivo hovoriť; (12a) radujte sa a jasajte, lebo máte hojnú odmenu v nebi.“

Mt 5,1–12a

Prvá Ježišova veľká reč v Matúšovom evanjeliu (tzv. Reč na hore) sa začína blahoslavenstvami. Všimnime si, že celé nasledujúce vyučovanie je ovocím Ježišovho pohľadu. Videl zástupy (v. 1) a videl ich tak, ako iba on dokáže vidieť – všetku ich bolesť, ale aj očakávania a nádej. Prof. Grilli vo svojej knihe Reč na vrchu: Utópia alebo každodenná prax? hovorí, že Ježiš doslova objíma pohľadom svojich poslucháčov. Tento jeho vnímavý a láskavý pohľad prekračuje hranice času a priestoru, siaha do prítomnosti a rozširuje sa na všetkých ľudí.

Výraz blahoslavený so sebou nesie celú hĺbku Starého zákona, ktorý svedčí o Božej vernosti človeku a o ľudskej radosti z Boha. Matúš ukazuje, že Boh sa zasadzuje v prospech kategórií ľudí, ktorí sú na okraji. Napriek svojmu záujmu o človeka v núdzi, deväť blahoslavenstiev neglorifikuje chudobu, plač, hlad, ani násilie. Jediný, kto je blahoslavený v plnej miere, je Boh (1 Tim 1,11). V tomto zmysle blahoslavenstvá predstavujú duchovný profil Ježiša, Božieho Syna. On je chudobný v duchu aj plačúci, tichý aj hladný a smädný po spravodlivosti… A pozýva všetkých na cestu nasledovania, ktorá vedie k účasti na blaženosti Božieho kráľovstva.

K jednotlivým blahoslavenstvám vrelo odporúčam cteným čitateľkám a čitateľom siahnuť po exhortácii pápeža Františka o svätosti v súčasnom svete Gaudete et exsultate; konkrétne sa tejto téme venuje v článkoch 63–94 (dostupná je napr. na stránke KBS).

Spracoval: Jozef Kohut.
Foto: sr. Noemi.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.