Narodenie svätého Jána Krstiteľa – slovo k prvému čítaniu (Iz 49,1–6)

1 Počúvajte ma, ostrovy, dávajte pozor, národy v diaľavách; Pán ma z matkinho lona povolal, už v živote mojej matky myslel na moje meno, 2 ústa mi urobil sťa ostrý meč, ukryl ma v tôni svojej ruky. Utvoril ma ako zaostrený šíp, do svojho tulca ma uložil. 3 A povedal mi: „Ty si môj služobník, Izrael, na tebe ukážem svoju slávu.“ 4 Ja som povedal: „Nadarmo som sa namáhal, márne a zbytočne som mrhal svoju silu. Ale moje právo je isté u Pána a moja odmena u môjho Boha.“ 5 A teraz hovorí Pán, ten, čo si ma utváral za služobníka už v matkinom lone, aby som priviedol k nemu Jakuba a Izraela okolo neho zhromaždil; tak som bol poctený v očiach Pána a môj Boh sa mi stal silou. 6 Povedal: „To je málo, že si môj služobník, aby si obnovil Jakubove kmene a naspäť priviedol zvyšok Izraela. Urobím ťa svetlom národov, aby moja spása siahala až do končín zeme.“
(Iz 49,1–6)

U Deutero-Izaiáša (Iz 40–55) nachádzame štyri piesne o Pánovom služobníkovi. Postava služobníka v týchto textoch odkazuje raz na kolektív, inokedy na jednotlivca. Starozákonné čítanie na Narodenie svätého Jána Krstiteľa prináša druhú z týchto piesní. V nej je služobník stotožnený najprv s Izraelom (49,3), ale krátko na to sa píše, že jeho úlohou je priviesť Izrael k Bohu (49,5) – o tejto dvojznačnosti viac snáď niekedy nabudúce. Služobník sa tu predstavuje predovšetkým ako prorok s univerzálnym poslaním; v úvode svojej reči oslovuje ostrovy a národy v diaľavách (49,1), a v jej závere referuje Božie slová o svetle pre (pohanské) národy a o Božej spáse siahajúcej do končín zeme (49,6).

Zastavme sa pri posledných slovách čítania. Kam až má siahať Božia spása? Čo sú to končiny zeme? Prvá zaujímavosť, ktorú si všimneme, je to, že v hebrejčine, ako aj v gréckom znení Septuaginty, či v latinskom preklade Vulgaty je tu jednotné číslo. Preto by bolo vhodnejšie uprednostniť slová „koniec zeme“. V nám dostupných prekladoch to zohľadňuje Roháčkov a Evanjelický preklad (porov. www.biblia.sk). Koniec zeme súvisí s dobovým obrazom sveta, ktorý je náboženský, nie geografický. Zem má svoj stred, kde je raj. Z hory vytekajú štyri rieky na každú svetovú stranu. Zem má svoj koniec, kde hraničí s nebezpečným morom, ktoré ju obklopuje. Práve tu, na konci zeme, z mora vystupujú zástupcovia zlých, chaotických a ničivých síl (porov. Heller: Hlubinné vrty, s. 144). Až sem bude siahať Božia moc.

Vidíme, že misia povedie Pánovho služobníka na nebezpečné miesta, preto je pochopiteľná vojenská terminológia v druhom verši – ústa ako ostrý meč a sám služobník ako vyberaný šíp (49,2). Deutero-Izaiáš ukazuje, že smrť a zlo, ktoré ohrozuj zem i človeka, neuspejú, pretože prichádza Pánov služobník. Ale tento koniec zeme sa nachádza predovšetkým v ľudskom srdci. Tu sa odohráva často skrytý, ale rozhodujúci boj medzi dobrom a zlom, medzi životom a smrťou, medzi nádejou a zúfalstvom (porov. Heller, s. 146). Pieseň o Pánovom služobníkovi odkazuje na Ježiša Krista, ktorý došiel až na koniec zeme, aby priniesol Božiu spásu. No je aj posolstvom svetla a nádeje pre každého jedného z nás.

Jozef Kohut 23. 6. 2018
foto: Anna Hodovanecová

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.