Božie prisľúbenia dostávame skrze Syna
Boh určil čas pre svoje prisľúbenia i čas, keď sa splní, čo prisľúbil. Časom prisľúbení bol čas prorokov až po Jána Krstiteľa; od neho až do konca vekov je čas plnenia prisľúbení.
Verný Boh sa stal naším dlžníkom, no nie tým, že by bol niečo od nás dostal, ale tým, že nám sľúbil veľké veci. A nestačilo mu, že sľúbil, aj písomne sa chcel zaviazať a urobil s nami akoby úpis svojich prisľúbení, aby sme mohli v súpise prisľúbení sledovať, ako ich plní, keď začne splácať, čo sľúbil. Teda čas prorokov, ako sme už veľa ráz povedali, bol časom vyhlásenia prisľúbení.
Boh prisľúbil večnú spásu, blažený život bez konca medzi anjelmi, nehynúce dedičstvo, večnú slávu, blažené videnie svojej tváre, svätý domov v nebesiach a po vzkriesení koniec strachu zo smrti. Toto prisľúbenie je ako vrchol, na ktorý sa upiera celá naša pozornosť, a keď ho dosiahneme, už nebudeme mať čo hľadať,už nebudeme mať po čom túžiť. Ale keď sľuboval a predpovedal, čo bude na konci, nezamlčal ani to, ako sa dostaneme k cieľu.Teda ľuďom prisľúbil účasť na Božej prirodzenosti, smrteľníkom nesmrteľnosť, hriešnikom ospravedlnenie, zavrhnutým oslávenie.
Ale ľuďom sa, bratia, zdalo neuveriteľné, čo im Boh sľúbil, že totiž z týchto smrteľných, porušených, zavrhnutých, slabých ľudí z prachu a popola sa stanú ľudia podobní Božím anjelom. Preto s ľuďmi neuzavrel iba písomnú zmluvu, ale aby uverili, dal im aj prostredníka svojej vierohodnosti; a nie hocijaké knieža ani anjela alebo archanjela, ale svojho jediného Syna, aby nám skrze tohto svojho Syna ukázal a v ňom daroval cestu, po ktorej nás bude viesť k sľúbenému cieľu.
Lebo Bohu bolo málo, aby svojho Syna urobil iba ukazovateľom cesty; on ho urobil cestou, aby si šiel pod vedením toho, ktorý kráča vlastnou cestou.
A tak mal jediný Boží Syn prísť medzi ľudí a prijať ľudskú prirodzenosť. Tým, že ju prijme, stane sa človekom, zomrie, vstane z mŕtvych, vystúpi na nebesia, zasadne po pravici Otca a splní na národoch, čo sľúbil. Po splnení svojich prisľúbení splní na národoch aj to, že príde a bude vyžadovať, o čo predtým prosil. Oddelí nádoby hnevu od nádob milosrdenstva, na bezbožných splní to, čím im hrozil, a spravodlivým dá, čo im prisľúbil.
Teda toto všetko bolo treba prorocky predpovedať, bolo to treba oznámiť, aby to neprišlo nečakane a nevzbudilo hrôzu, ale aby sa to mohlo s dôverou očakávať.
Sv. Augustín, Výklad žalmov (In ps. 109, 1-3: CCL 40, 1601-1603)
