Nedeľa Samaritánky (Jn 4,1-42)

samaritan-woman-at-the-well-021 Keď sa Ježiš dozvedel, že farizeji počuli, ako získava a krstí viac učeníkov než Ján 2 – hoci Ježiš sám nekrstil, ale jeho učeníci -, 3 opustil Judeu a odišiel znova do Galiley. 4 Pritom musel prejsť cez Samáriu. 5 A tak prišiel do samarijského mesta menom Sychar neďaleko pozemku, ktorý dal Jakub svojmu synovi Jozefovi. 6 Tam bola Jakubova studňa. Ježiš unavený z cesty sadol si k studni. Bolo okolo poludnia. 7 Tu prišla po vodu istá Samaritánka. Ježiš jej povedal: „Daj sa mi napiť!“ 8 Jeho učeníci odišli do mesta nakúpiť potravy. 9 Samaritánka mu povedala: „Ako si môžeš ty, Žid, pýtať vodu odo mňa, Samaritánky?“ Židia sa totiž so Samaritánmi nestýkajú. 10 Ježiš jej odpovedal: „Keby si poznala Boží dar a vedela, kto je ten, čo ti hovorí: »Daj sa mi napiť,« ty by si poprosila jeho a on by ti dal živú vodu.“ 11 Žena mu povedala: „Pane, ani vedro nemáš a studňa je hlboká. Odkiaľ máš teda živú vodu? 12 Si azda väčší ako náš otec Jakub, ktorý nám dal túto studňu a pil z nej on sám i jeho synovia a jeho stáda?“ 13 Ježiš jej odvetil: „Každý, kto pije túto vodu, bude znova smädný. 14 Ale kto sa napije z vody, ktorú mu ja dám, nebude žízniť naveky. A voda, ktorú mu dám, stane sa v ňom prameňom vody prúdiacej do večného života.“ 15 Žena mu vravela: „Pane, daj mi takej vody, aby som už nebola smädná a nemusela sem chodiť čerpať!“ 16 Povedal jej: „Choď, zavolaj svojho muža a príď sem!“ 17 Žena mu odpovedala: „Nemám muža.“ Ježiš jej vravel: „Správne si povedala: »Nemám muža,« 18 lebo si mala päť mužov a ten, ktorého máš teraz, nie je tvoj muž. To si povedala pravdu.“ 19 Žena mu vravela: „Pane, vidím, že si prorok. 20 Naši otcovia sa klaňali Bohu na tomto vrchu, a vy hovoríte, že v Jeruzaleme je miesto, kde sa treba klaňať.“ 21 Ježiš jej povedal: „Ver mi, žena, že prichádza hodina, keď sa nebudete klaňať Otcovi ani na tomto vrchu, ani v Jeruzaleme. 22 Vy sa klaniate tomu, čo nepoznáte; my sa klaniame tomu, čo poznáme, lebo spása je zo Židov. 23 Ale prichádza hodina, ba už je tu, keď sa praví ctitelia budú klaňať Otcovi v Duchu a pravde. Lebo sám Otec hľadá takých ctiteľov. 24 Boh je duch a tí, čo sa mu klaňajú, musia sa mu klaňať v Duchu a pravde.“ 25 Žena mu vravela: „Viem, že príde Mesiáš, zvaný Kristus. Až príde on, zvestuje nám všetko.“ 26 Ježiš jej povedal: „To som ja, čo sa rozprávam s tebou.“ 27 Vtom prišli jeho učeníci a divili sa, že sa rozpráva so ženou. Ale nik nepovedal: „Čo sa jej pýtaš?“ Alebo: „Prečo sa s ňou rozprávaš?“ 28 Žena nechala svoj džbán, odišla do mesta a vravela ľuďom: 29 „Poďte sa pozrieť na človeka, ktorý mi povedal všetko, čo som porobila! Nebude to Mesiáš?“ 30 Vyšli teda z mesta a šli k nemu. 31 Medzitým ho učeníci prosili: „Rabbi, jedz!“ 32 On im povedal: „Ja mám jesť pokrm, ktorý vy nepoznáte.“ 33 Učeníci si hovorili medzi sebou: „Vari mu niekto priniesol jesť?“ 34 Ježiš im povedal: „Mojím pokrmom je plniť vôľu toho, ktorý ma poslal, a dokonať jeho dielo. 35 Nevravíte aj vy: »Ešte štyri mesiace a bude žatva?« Hľa, hovorím vám: Zdvihnite oči a pozrite sa na polia, že sú už biele na žatvu! 36 Žnec už dostáva odmenu a zbiera úrodu pre večný život, aby sa spoločne tešili aj rozsievač, aj žnec. 37 Tu sa potvrdzuje príslovie: Jeden rozsieva a druhý žne. 38 Ja som vás poslal žať to, na čom ste nepracovali. Pracovali iní a vy ste vstúpili do ich práce.“ 39 Mnoho Samaritánov z toho mesta uverilo v neho pre slovo ženy, ktorá svedčila: „Povedal mi všetko, čo som porobila.“ 40 Keď Samaritáni prišli k nemu, prosili ho, aby u nich zostal. I zostal tam dva dni. 41 A ešte oveľa viac ich uverilo pre jeho slovo. 42 A žene povedali: „Už veríme nielen pre tvoje slovo, ale sami sme počuli a vieme, že toto je naozaj Spasiteľ sveta.

Ježiš, napriek zaužívaným spôsobom svojej doby, rozpráva so ženou a k tomu ešte s cudzinkou. Evanjelista Ján poznamenáva, že Židia sa so Samaritánmi nestýkajú (v. 9).
Pre pravoverných Židov boli Samaritáni „nečistí“, lebo pochádzali zo zmiešania cudzincov, násilne prisťahovaných do severného kráľovstva Izraela Asýrčanmi, a tých Židov, čo zostali po páde Izraelského kráľovstva (720 pred Kristom). Boli nečistí nábožensky: neuznávali Jeruzalem ako jediné miesto kultu, neuznávali prorokov a držali sa „svojich“ rituálov na hore Gerizim. Z pohľadu Jeruzalema nemali účasť na požehnaní Izraela a teda sami vzťahovali na seba prekliatie. A presne kvôli tomu sa im vyhýbali.
Navyše Ježiš hovorí so ženou, ktorá prišla po vodu na samý obed. V mnohých kultúrach na Východe je žena dodnes majetkom muža. Súčasť inventára. Nie je partnerom dialógu, nemala právny status ani váhu. Svedectvo ženy ani detí nemá právnu záväznosť. A ešte k tomu žena, čo prišla po vodu na obed: ľahká žena – ako sa dozvedáme z jej odpovede (v. 16-19). Po vodu sa chodí ráno alebo večer. Ona prišla v čase, keď tam nikto nebol. Nechcela sa s nikým stretnúť.
Ježiš teda svojím postojom ukazuje, že niet človeka, ktorému by sme sa mali vyhýbať. Niet človeka, ktorému sa treba vyhnúť!!!! Kontakt, rozhovor, hoci len slovíčko či pozdrav, si zaslúži každý. V tomto momente sa môžem pýtať seba samého: kto sú tí, ktorým sa chcem vyhnúť? Prečo sa im vyhýbam? Sú mi na obtiaž? Ponižuje ma, keď sa s nimi stretnem alebo prehovorím?
Je nutné klásť si tieto otázky. Skrze ne vstupuje do nášho vlastného života dynamika Božieho slova, dynamika samotného Ježiša.
Ďalší povšimnutia hodný detail je spôsob akým Ježiš vedie dialóg. Oslovuje ženu na každodennej, jednoduchej úrovni: daj sa mi napiť. Ježiš nachádza jednoduchý spôsob nadviazania kontaktu. Potom ženu počúva a reaguje na jej slová so všetkou úctou a vážnosťou. Trpezlivo vedie ženu z úrovne, ktorá je jej vlastná, na vyššiu úroveň, ktorá rieši jej existenciálne problémy (ty Žid pýtaš odo mňa Samaritánky?; studňa je hlboká a nemáš ani vedro?; daj mi vody, aby som sem nemusela chodiť!). Od každodennosti k riešeniu jej osobných, existenciálnych výziev: povedal mi všetko, čo som urobila! (v. 28-29).
Znovu si musíme klásť otázky. Som ochotný – ako kresťan – nadväzovať kontakty s tými, ktorými ostatní z rôznych príčin opovrhujú a viesť ich trpezlivo k hlbším rovinám života? Napr. povzbudením, že nie je sám? Alebo jednoducho svojou prítomnosťou? Či prísľubom modlitby?

Sv. otec František má veľmi dobré nápady, ktoré nás môžu inšpirovať.
Ďalšou charakteristikou je pozitívny jazyk. Tento jazyk nehovorí predovšetkým to, čo sa nesmie, ale predkladá to, čo môžeme urobiť lepšie. V každom prípade aj vtedy, keď naznačuje niečo negatívne, snaží sa vždy zároveň ukázať na pozitívnu hodnotu, ktorá priťahuje, a nezastavuje sa pri sťažovaní, lamentovaní, kritizovaní a výčitkách. Okrem toho pozitívne ohlasovanie vždy ponúka nádej, smeruje do budúcnosti a nerobí z nás väzňov negativity. Ako je len dobré, keď sa kňazi, diakoni a laici pravidelne stretávajú, aby hľadali spôsoby, ktoré ich ohlasovanie robia príťažlivejším! (Evangelii gaudium, 159).

Týždeň, ktorý stojí pred nami skúsme využiť na to, aby sme uviedli do života Ježišov spôsob!

© Róbert Jáger, 2015

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.