1 „Poďte, vráťme sa k Pánovi, lebo on nás poranil a on nás uzdraví, on nás udrel, on nás aj ošetrí. 2 Po dvoch dňoch nás oživí, na tretí deň nám pomôže vstať a budeme žiť pred jeho tvárou. 3 Poznávajme, usilujme sa poznať Pána: jeho príchod je istý ako zornica. Príde k nám ako dážď v pravý čas, ako dážď neskorý, čo zavlaží zem.“ 4 Čo mám robiť s tebou, Efraim? Čo mám robiť s tebou, Júda? Vaša láska je ako ranný mráčik a ako rosa, ktorá zrána pominie. 5 Preto som ich okresával skrze prorokov, zabíjal slovami svojich úst. Spravodlivosť moja jak svetlo vychádza. 6 Lásku chcem, a nie obetu; poznanie Boha viac ako zápalnú obetu.
(Oz 6,1–6)
Skúsme si prečítať prvé tri verše z dnešného čítania. Rovnako ako včera sa nachádzame v Knihe proroka Ozeáša, a so včerajškom nás spája výzva vrátiť sa k Pánovi, ktorú tentoraz vyslovuje samotný ľud. Máme tu modlitbu Izraela na spôsob vyznania viery. Izrael vie, že Boh ich môže uzdraviť, ošetriť, ba dokonca oživiť. Uznáva sa, aké dôležité je poznať Boha, ktorý je prirovnávaný k životodarnému dažďu. No akokoľvek krásne znejú tieto slová, Boh ich odmieta.
Môže nás to prekvapiť, a budeme sa pýtať, prečo nie je táto modlitba prijatá. Aj Boh sa pýta: čo mám s tebou robiť? Dvojnásobná otázka nám odhaľuje Božie vnútro. Boh zápasí v sebe; počuje pekné slová, ale vidí, že za nimi nie je konkrétny život. Chýba láska (chesed – jeden z výrazov, ktorým sa označuje Božie milosrdenstvo v Starom zákone), resp. je nedostatočná. Boh ju prirovnáva k rannému oparu a rose. Ich pominuteľnosť stojí v protiklade k výdatnému dažďu spomínanému v prvej časti.
Nech naša láska k Bohu nezostane iba pri slovách. Upevňujme sa v nej počas týchto pôstnych dní napríklad modlitbou Liturgie hodín, ktorá je predĺžením slávenia Eucharistie.
Ježišu, rozohňuj našu lásku a vypočuj naše modlitby.
Foto: Yøe Kovalík
Literatúra: Varšo, M. Ozeáš, Joel, Amos. Vivit : Kežmarok, 2015.