Prorokovi nepriatelia (18) povedali: „Poďte, zosnujme plány proti Jeremiášovi! Veď kňaz nebude bez zákona, ani mudrc bez rady a prorok bez reči. Poďte, porazíme ho jazykom a nepočúvajme jeho reči.“ (19) Pozri, Pane, na mňa a čuj hlas mojich protivníkov! (20) Vari sa zlom odpláca za dobro, že mi vykopali jamu? Spomeň si, že som stával pred tebou, aby som hovoril v ich prospech a odvrátil od nich tvoju nevôľu.
Jer 18,18–20
Kniha proroka Jeremiáša, z ktorej je naše dnešné čítanie, má medzi ostatnými prorockými spismi Starého zákona výnimočné postavenie. Proroci, ktorí prorokujú Izraelu, zostávajú skrytí za ohlasovaným posolstvom a o ich osobnom živote nevieme vôbec nič, resp. veľmi málo. Výnimkou je Jonáš a Daniel, ale prvý nebol poslaný k Izraelu a jeho spis spolu s Danielovým sa svojím charakterom dosť líši od zvyšku prorockej literatúry. Naproti tomu Jeremiáš vstupuje na scénu ako pravá ľudská postava so svojou vierou aj pochybnosťami; bytostne sa ho dotýkajú dobové problémy a jeho príbeh na stránkach knihy sa odvíja od mladosti až po starobu (Craigie, xxxvii).
Náš krátky úryvok sa začína podobne ako mnohé súčasné špionážne filmy; informáciou o plánovaní sprisahania – v tomto prípade proti Jeremiášovi. Identita sprisahancov nie je z textu Písma jasná – presne ako v dobrom filme. Lekcionár im hovorí jednoducho prorokovi nepriatelia. Mohla by to byť skupina nejakých neznámych protivníkov neskôr spomínaných samotným prorokom (v. 19). Z kontextu 18. kapitoly sa dá usudzovať, že tými nepriateľmi sú vlastne všetci mužovia Júdska a obyvatelia Jeruzalema (v. 11a). On im ohlasuje nešťastie, ktorým hrozí Boh (v. 11b). Božia hrozba obsahuje nádej; záchrannú vestu v podobe pozvania k obráteniu (v. 11c), ale oni odmietajú meniť svoje plány (v. 12) a plánujú zlo proti Jeremiášovi.
Už sme spomenuli, že naša kniha na rozdiel od iných prorockých spisov zreteľne ukazuje postavu proroka. Dnes nám sám Jeremiáš dáva nahliadnuť do toho, čo prežíva vo svojom vnútri. Zrejme vie o plánovanom komplote a reaguje modlitbou vo forme osobného žalospevu (vv. 19–23). Na začiatku tejto modlitby sa nedostáva k slovu chvála Boha ani jeho božských vlastností. Prorok dáva priamo, takpovediac bez rozcvičky, von všetko, čo sa nahromadilo v hĺbke jeho uboleného srdca. Prirodzená reakcia na zlo je odplatiť sa zlom. Podobne ako normálna ľudská odpoveď na prijaté dobro je dobro. Jeremiáš reaguje na zlo, ktoré je namierené proti nemu, prosbou o Boží zásah. Súčasťou prosby sú aj kliatby nepriateľov (vv. 21–23). Ich cieľom však nie je rozmnožovať zlobu, ale postúpiť pomstu Bohu a vnútorne sa oslobodiť od negatívnych pocitov (Varšo, 255).
V utrpení nevinného Jeremiáša môžeme vidieť niečo z Ježišovho utrpenia. Aj on sa v smrteľnej úzkosti modlil k Otcovi, ale urobil ešte krok navyše. Ježiš už vôbec nepreklínal; prosil jednoducho, no s veľkou láskou: „Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo robia.“ (Lk 23,32). Kiež by dnes ľudia žili „aspoň“ tak starozákonne a podľa príkladu Jeremiáša všetko zlo nahromadené vo vnútri dávali do rúk Bohu. Od Ježiša sa musíme učiť prosiť za obrátenie hriešnikov a najmä za to svoje. Požehnaný deň všetkým.
Foto: Yøe Kovalík
Hudba:
Literatúra:
CRAIGIE, P. C., Jeremiah 1–25 (Word Biblical Commentary; Dallas, TX 1991) XXVI.
VARŠO, M., Zjedz, čo máš poruke… (Nitra 1998).
